U nás doma sa nástup leta na vrchol niesol v znamení dvoch skvelých koncertov za dva dni. Nie že by sme tu celkovo nemali mimoriadne kultúrne leto, ale toto bolo niečo ako „Collo dva dni po sebe, to bude náročné, no nič, povedzme, že je to niečo ako festival pre tých, ktorí už na poli cestovania za metalom urobili, čo mohli a stačilo.“ Podarilo sa, kultúrne nabitý človek bez vedľajších následkov, takto je to fajn.

Deň prvý – death metal. Taký ten našský, a k nemu technický, brutálny, svetovo kultový a štýlotvorný. Vchádzam do klubu, oblúk pohľadu pátra po známych mládencoch a devách, priateľoch, kamarátoch, účastníkoch podujatia celkovo. „Hlavne aby ľudia prišli, predsa len, máme nebezpečne nabitý štvrtok a piatok, je leto, niektorí sa šetria na festivaly, niektorí neprídu, lebo Košičania toto robia, takéto veci.“ Medzi prvými vidím neďaleko pódia postávať Rickyho a Dereka, vokál a basa SUFFOCATION, fotia si atmosféru. Tú im na pódiu vyrábajú liptovskomikulášski SOULS TO DENY, ktorí u nás naposledy hrali dvadsaťdeväť dní – čo je skoro mesiac – predtým. Predviedli rovnako dobré vystúpenie ako s JUNGLE ROT, počet návštevníkov sa v čase ich setu už blížil k vyšším desiatkam, mali to teda lepšie. Sami boli radi, publikum možno až prechválili, ale ľudia sa miestami už pohnúť odhodlali. Fajn od podlahy death metal, skôr staršia škola, ak naberú na osobitosti a prídu s nejakými nosnejšími nápadmi – niečo naznačila nová skladba – bude to aj na viac ako „solídna záležitosť, ale takých sú po svete stovky“.

V mantineloch kovu smrti 90. rokov sa pohybujú aj popradskí SURGERY, ktorí nedávno vydali nový album. Nie som nejakým treskúcim fanúšikom týchto večných obracaní sa za už vcelku dávnou minulosťou žánru, ale ak pamätníci hrajú OSDM so srdcom a nejakým tým citom pre nápad, kompozíciu a tak, ako to predvádzajú napríklad títo chasníci z Podtatranskej kotliny, viem si ho užiť. Nebol som sám, SURGERY si pochvaľovali ľudia, ktorých poznám roky a o hudbe čo-to vedia. Fajn vymyslený a predvedený death metal s chytľavými momentmi. Kapela navyše rozprúdila život pod pódiom, spevák prešibane zišiel na parket a s mikrofónom tam šéfoval kotlu. Dobrý nápad, dobrý koncert.

Nejako mám zafixované, že ak by sa robila nejaká štatistika deathmetalových umelcov, ktorých som v Colle videl najviac krát, kult z Long Islandu by získal niektoré z prvých miest, a tak ma vcelku prekvapilo, že od poslednej návštevy SUFFOCATION od nás ubehli už skoro tri roky. V každom prípade, keď sa na pódiu objavila plachta s logom a po intre sa do toho opreli Terrance Hobbs (gitara), Derek Boyer (basa), Eric Morotti (bicie), Charlie Errigo (gitara) a Ricky Myers (vokál), niečo v sále začalo byť inak. Akoby sa zmenilo svetlo, zloženie vzduchu. Skrátka všetko bolo ako keby vidno oveľa jasnejšie, nabralo to ostré, jasné kontúry, auru, ktorá hovorila, že teraz vidíme to, ako všetko má vyzerať a znieť, aby bolo jasné, že sa deje niečo, čo nás presahuje. Podobný efekt, aký sa nedávno dostavil pri DEVOURMENT. Na pódiu je niekto, kto prišiel s niečím, čo posunulo žáner. A ten niekto naživo za sebou necháva nasledovníkov mladších skoro o generáciu. Nasledovníci sú mnohokrát výborní. A aj tak nad nimi SUFFOCATION proste o niečo vyčnievajú.

Začiatky tej kapely pamätá len usmievavý chlapík s okuliarmi a gitarou. Ale všetci, ktorí sa na pódium postavia v súčasnosti, sú takisto SUFFOCATION. Aj Derek, naposledy v kapucni, s rukami na hmatníku a strunách, presne tak, ako treba, ale s duchom putujúcim neznámymi dimenziami. Tentokrát pôsobil dojmom, že je na mieste a v čase celý. Kapela skvelá pre ucho i zrak, sledujúci to veľké a veľmi funkčné brutálne čarovanie. Aktuálne turné je k najnovšiemu albumu a vzorky z neho doplnili „nesmrteľné hity“. (Setlist je pár dní predtým z Belehradu, myslím, že u nás bol cca ten istý.) V suverénnom predvedení a so zvukom, v ktorom vyznelo všetko ako treba. Stáva sa vám často, že koncert absolvujete v miernom tranze? Mne ani nie, ale teraz to tak bolo. Ak by sa sem mali vrátiť už o pol roka, idem znovu. Medzi tými cca 160 platiacimi a nejakými ďalšími divákmi asi nebudem jediný, kto to má takto.

Na záver si neodpustím veselú historickú anekdotu, asi som to už kedysi spomínal: Nemecký Rock Hard mal kedysi v recenziách rubriku s názvom Arschbombe des Monats (cca srágora mesiaca), tento titul dostal vždy album, ktorý v redakčnom bodovaní získal najmenej bodov. Bolo to také dvojsečné, napríklad v našej spoločnosti je „Baguette Attack“ od A.O.K. odjakživa kult, a niektorým hľadačom extrému na pomedzí „nehudby“ rubrika slúžila ako maják, nevraviac už o tom, že noise bordelári W.B.I. takto vychcane pomenovali svoj album. Ale o čo tu ide – tejto „pocty“ sa dočkal buď „Human Waste“ alebo „Effigy Of The Forgotten“. Ťažko povedať, čo je dnes s ľuďmi, ktorí vec zhodnotili takto, a koho to vôbec zaujíma. Miesto nich skúšku časom prežili SUFFOCATION.

Setlist: 1. Seraphim Enslavement 2. Thrones of Blood 3. Jesus Wept 4. Dim Veil of Obscurity 5. Pierced From Within 6. Perpetual Deception 7. Funeral Inception 8. Hymns From the Apocrypha 9. Breeding the Spawn 10. Catatonia 11.  Liege of Inveracity 12. Infecting the Crypts 13. Clarity Through Deprivation