V poslednej dekáde OPETH polarizovali svoju poslucháčsku základňu a každý ďalší album od vydania "Heritage" bol spájaný s nostalgickými povzdychmi o absencii tvorby z obdobia, keď stála na pevných základoch death metalu a rozširovala ho do ďalších sfér s vlastnou romantizujúcou abstrakciou. Na druhej strane, Mikael Åkerfeldt sa ako kreatívny vizionár nemohol uspokojiť s neustálym expandovaním konceptu "Blackwater Park", ktorý sa okolo albumu "Watershed" ideovo vyčerpal. Analogicky vnímam, že s "Cauda Venenum" došla energia stávajúcemu bloku mierne rozporuplne vnímaných albumov postavených na sedemdesiatkovom prog a art rocku. Silná pozícia kapely, päťročná pauza a angažovanie Waltteriho Väyrynena z PARADISE LOST na bubeníckom poste boli predzvesťou nemalých očakávaní a otáznikov nad budúcnosťou štýlotvorného zoskupenia.

Ambície a vízia Mikaelovi Åkerfeldtovi nikdy nechýbali, a tak sa už tretíkrát vo svojej hudobnej kariére vydal extrémne náročnou cestou tvorby koncepčného albumu. Zopakovať kvalitu, ktorá pre mnohých zdobí zásadné albumy "My Arms Your Hearse" a "Still Life", bolo métou najvyššou. Na jej zdolanie bol použitý prístup, ktorý nebol celkom očakávaný, nakoľko sa z dávnejších vyjadrení zdalo, že Mikael sa neplánuje vrátiť k tvrdšej forme OPETH a rockové smerovanie kapely mu vcelku vyhovuje. Pritom hneď prvý paragraf dramatického závetu tento pristup minulosti rozdrvil na prach. Návrat growlingu a v (death) metale ukotvené gitary úvodných momentov albumu musia privodiť aspoň ľahký úsmev.

Ideový základ albumu nie je úsmevný, práve naopak - ostávame verní temným zákutiam fiktívnych udalostí z času pred sto rokmi. Aj na ostatných koncepčných albumoch Mikael vždy pracoval s myšlienkami smrti ("Still Life"), prípadne svetom po nej ("My Arms Your Hearse") a tieto témy stále definujú estetiku i celkový výraz tvorby OPETH. Ako už názov diela napovedá, tentokrát pôjde opäť o záhrobnú zhudobnenú príbehovú líniu pri prezentácii poslednej vôle otca svojim príbuzným s mnohými šokujúcimi odhaleniami a odbočkami. Zložitosť predstaveného deja určuje aj komplexitu hudby, ktorá korešponduje so špecifickou štruktúrou dokumentu, akým je závet. Už len to je samo o sebe veľmi inovatívnym prístupom so skladbami úsečne pomenovanými ako jeho paragrafy s výnimkou tej záverečnej.

Hneď úvodný § s pulzujúcou basgitarou Mendéza a jednou z mnohých komplexných rytmických sekcií s prechodom melodického nápevu do ostrého growlingu a ťažkých gitár má potenciál poslucháča usadiť. V prvých troch minútach sa vystrieda množstvo motívov a kontrastujúcich polôh, pričom kompozičným majstrovstvom autorov to drží pokope a v konečnom dôsledku pôsobí veľmi epickým súdržným a obrazotvorným dojmom. V siedmich na seba plynule nadväzujúcich paragrafoch neexistujú pevné opakujúce sa body, len príbeh, meniace sa štruktúry zasadené v množstve melodických liniek, spletitých riffov a pestrých vokálnych polôh. Mikael opäť posúva svoju hlasovú univerzálnosť do nových sfér a stvárňuje množstvo postáv, pričom je nutné podotknúť, že jeho growling je fantastický a aj s pomocou hostí rozširuje hudobný obzor albumu. V pestrosti vokálov v odstavci 2 prekvapivo vypomáha aj "Joey Tempest" z EUROPE a (pre niekoho iritujúcim) elementom je aj rozprávač, Ian Scott Anderson z JETHRO TULL, ktorý v paragrafoch 4, 7 a záverečnej skladbe nahral flautu.

Album celkovo dbá na zakomponovanie atypických elementov, spolieha sa v pozadí na orchester a sláčikové nástroje v podaní London Session Orchestra, ďalej na hammondky, klávesy, melotrón, akustické nástroje, tiež zástup špeciálnych efektov (vrátane potlesku), ktoré ďalej expandujú album do sfér "soundtrackov". Všetko zmixovať s metalovými gitarami a vpratať do mantinelov prezentovaného príbehu vo funkčnom celku chce myseľ génia. Dôkaz máme napríklad v štvrtom paragrafe, kde plavne prechádzame z drsnej deathmetalovej pasáže cez niekoľko úsekov do malebnému motívu s harfou (!), ďalej k progresívnemu a rytmicky komplikovanému partu s elegantnou flautou Iana Andersona na podklade tepajúcej basgitary a vygradovaného sóla, s razantným návratom k estetike tvrdého kovu. Toto nemá ďaleko od hudobnej dokonalosti, ale vstrebať to nie je jednoduché, čo môže byť prekážkou vo vnímaní albumu. Chémia zostavy pracuje v synergii väzieb a základné metalové elementy sú vyladené do perfektnej rovnováhy, rytmické duo Méndez/Väyrynen drží album pevne pokope aj v najvypätejších zmenách taktov s ekvilibristickou a dôraznou hrou Fredrika Åkessona a Mikaela Åkerfeldta. Posledne menovanému nikdy nechýbala schopnosť nájsť skvelé personálne doplnenie zostavy OPETH vrátane hostí, a aj tentokrát to vyšlo na jednotku. Waltteri je skvelý bubeník, tu prekonal svoj plný potenciál a dovolím si povedať, že aj svojho predchodcu.

Výnimkou z košatého konceptu je záverečná "A Story Never Told", ktorá rozvíja Mikaelov obľúbený uspávankový motív, v tomto prípade originálnym spôsobom, vedená malebným sólom a oddychovou atmosférou po dusivom absolvovaní jednotlivých častí závetu. Slovami sa dá len načrtnúť zložitosť tohto diela, ktoré sa síce miestami vracia do obdobia "Deliverance", ale úspešne integruje všetky tvorivé obdobia kapely. Nutným predpokladom k tomu, aby to fungovalo, je produkcia. Nechcem si predstaviť koľko zvukových stôp bolo potrebné vyvážiť do zvuku, ktorý nemôžem označiť inak ako dokonalý. Nahrávalo sa v niekoľkých štúdiách pod taktovkou silných mien ako Stefan Boman, Joe Jones a Miles Showell, z ktorých posledný zabezpečil mastering albumu a má za sebou bohaté spektrum populárnych albumov nahrávaných v nemenej známom štúdiu Abbey Road. Ku cti autorom slúži, že všetko podstatné povedali v päťdesiatich minútach stopáže a nevyrobili z toho preťahovanú progresívnu epopej plnú zbytočných motívov.

"The Last Will And Testament" nie je hudobným návratom do minulosti. Je originálnym ambicióznym a komplexným umeleckým dielom, ktoré je zasadené do osobitého príbehového konceptu bez žánrových obmedzení s originálnou atmosférou. OPETH prekračujú svoj tieň a vydávajú album, ktorý pokojne môžem označiť za zásadný nielen v rámci ich bohatej diskografie.