Po novembrovom výlete do Nitry, za novozélandskými ULCERATE (mimochodom, fantastický koncert), musel bratislavský fanúšik death metalu chtiac-nechtiac zodvihnúť zadok znova a merať len o niečo menej kilometrov, tentokrát však presne naopak, na západ. Akoby ten zlovestný kov smrti testoval jeho oddanosť, či je ochotný vystrčiť nos aj mimo (ne)pohodlia domácich klubov. Ako inak, aj tento test dopadol pozitívne. Je to totiž diagnóza z tých najťažších a poväčšine na celý život.

VITRIOL (19:00 – 19:30)

Hneď prvá kapela večera k sebe pútala nemalé očakávania. Najmä vďaka skvelému, stále aktuálnemu albumu z januára tohto roku „Suffer & Become“. A to aj napriek varovným hlasom „bacha, veď oni budú zrejme hrať len dvaja!“.  Ku Kylovi sa len minulý rok pridal bicmen Matt Kilner. Mimoriadne kompetentný, do frenetického portlandského rýchlika sa navýsosť hodí. Veď okrem toho, že je zakladajúcim členom kalifornskej technicko-brutálnej mašiny INIQUITOUS DEEDS, 6 rokov pôsobil v BDM stálici GORGASM. Pravdou je, že títo členovia poľskej diaspóry v Chicagu v jeho období neprispeli do svojej tvorby zásadnejším zárezom, v životopise sa to však vždy bude vynímať dôstojne. Šesť-skladbový setlist VITRIOL by sa dal rozdeliť na dve polovice. Každú z nich otvorili dve veci z ich dlhohrajúcej prvotiny, aby ju potom uzavrel zásek zo spomínaného, fantastického „Suffer & Become“. Tú prvú skladba „Weaponized Loss“ a druhú na záver titulný epos „Shame and Its Afterbirth“. Už z jeho intra idú zimomriavky.

Nanešťastie, napriek nesporným inštrumentálnym kvalitám, prezentácia tejto šialenosti vo dvojici má svoje jasné limity. Najmä, keď by to chcelo tak dvojnásobok rúk a poprípade aj nôh na pódiu. Naživo sa tým pádom neodohráva celkom to isté, ako na albumoch. Kedysi som počul prirovnanie, že „čítať knihu v preklade je ako pozerať sa na obraz cez vrstvu gázy“. Lepší popis na otvárací koncert tohto večera nevymyslím, len si za jazykový preklad dosaďte kompresiu hudobného registra. Svojim dielom do mlyna určite prispelo aj nie najlepšie ozvučenie. Prvá kapela si to jednoducho zvykne odniesť aj po technickej stránke. Napriek tomu, som veľmi rád, že som ich videl. Ten nevyrieknutý prísľub naozaj famózneho koncertu tam bol prítomný.

DESPISED ICON (19:50 – 20:25)

Možno nie celkom vynálezcovia žánru zvaného deathcore, avšak iste hrdá a reprezentatívna vzorka jeho prvej generácie. Táto šestica z Montrealu celkom hravo zaplnila pódium vo veľkej sále Areny, ktoré sa pri predchádzajúcom koncerte zdalo akési priveľké. V ôsmich skladbách odprezentovali prierez celou ich kariérou, z dlhohrajúcich albumov vlastne vypustili len ich prvotinu. Najstaršou skladbou tak bola natlakovaná „Retina“, posledné dva albumy prispeli každý dvoma skladbami. Stále aktuálny, aj keď už tak trochu bradatý „Purgatory“ z roku 2019 svojou eponymnou skladbou koncert Kanaďanov aj uzavrel.

Dvojica vokalistov má v tomto prípade celkom iste opodstatnenie – komunikujú navzájom, so zvyškom kapely a samozrejme s obecenstvom. Steve, zodpovedný skôr za tie „prasiatka“ za mikrofónom teda o niečo viac s kapelou a Alex s jeho razantnými frázami viac smerom k publiku. Ale celkovo sa na nich veľmi dobre pozeralo a ešte lepšie sa to počúvalo. V náklepových pasážach sa tento kolektív rozhodne nestratí ani pri porovnaní s konkurentmi zo žánrov, ktoré sú v princípe považované za rýchlejšie a technickejšie ako deathcore. Tie pomalšie, ktoré občas nutne prídu, sú zase servírované s vkusom a nezriedka slúžia ako vítané pritemnenie atmosféry. Intenzívny výkon kapely bol zrkadlený aj pod pódiom. Už počas úvodnej „A Fractured Hand“ sa totiž rozpútal moshpit, na aký nie som na rakúskych koncertoch celkom zvyknutý a vydržal vlastne až do úplného konca celého večera.

CHELSEA GRIN (20:45 – 21:30)

Predstavitelia expanznej fázy deathcoru z druhej polovice nultých rokov, ťažiacej z úspechu kapiel ako napríklad aj práve predchádzajúcich DESPISED ICON. Tu je možno namieste uviesť, že ja vlastne nie som veľkým priaznivcom deathcoru. Dokonca môžem celkom jednoznačne povedať, že bolo obdobie, počas ktorého som ho bojkotoval. Už sa nikdy nedozviem, či to mohlo byť napríklad spôsobené tým, že mi vtedy niekto predstavil CHELSEA GRIN ako jeho reprezentantov. V každom prípade, tu už ide z môjho pohľadu o prudké nadužívanie inštitútu breakdownu a aj slamu a kapela ma, ako poslucháča, stráca. Občas sa to predsa len fajn rozbehne, ale za chvíľu sme zase dole a ja sa okolo seba pozerám, akoby mi práve zobrali obľúbenú hračku. Oni vlastne v mnohých skladbách robia z tých pomalých pasáží celé verzie. Snaha o brutalitu tak vyznieva naprázdno.

Je to zvláštne, lebo sleduješ výborných muzikantov, z ktorých vlastne nik nerobí jeho veci vyslovene zle, ale niečo ti na tom vadí. Potom si znova a znova uvedomuješ, že to zlyháva v tom spojení, koncepcii a kompozícii. A vo vylepšení dojmu by im celkom iste nepomohli ani tí dvaja gitaristi navyše, ktorých so sebou ťahali niekedy do roku 2018. Problém je skrátka niekde inde ako v počte muzikantov. Aby som však len nehanil, napríklad „Dead Rose“, prípadne aj záverečná „Recreant“ celkom potešili. Poprípade, možno by som kľudne poskytol viac miesta posledným dvom albumom ako len tie dve skladby, ktoré z nich odzneli, konkrétne „The Isnis“ a „Sing to the Grave“. Tie nenápadné djentové vsuvky na nich to celé príjemne ozvláštňujú. Ale našťastie som bol s mojím kritickým názorom zrejme v menšine, lebo odozvu publika (najmä jeho mladšej časti) mali masívnu a aj vďaka tomu sa to dalo prežiť celkom bez úhony. 

DYING FETUS (21:50 – 22:50)

Samozrejme, hlavný dôvod na prekonávanie kilometrov v dnešný deň prišiel na program na záver tohto intenzívneho večera. Nezvetrateľný monolit deathmetalu z Marylandu nám prišiel predstaviť ich najmladšiu, patrične zohavenú ratolesť, „Make Them Beg For Death“ z minulého roku. Mám pocit, že ako sa záhadne nemenia títo chlapi, tak sa nemenia ani naše vysoké očakávania na nich. Ale čo je najdôležitejšie, nemení sa ich naplnenie. Nikto nepochyboval, že sa nás chystajú zmasakrovať, v pre nich typickom frenetickom tempe a s im vlastnými stoickými výrazmi a postojmi. Chrbtovou kosťou tohto koncertu boli posledné tri albumy, z ktorých zaznelo spolu desať skladieb, z celkových dvanásť. Zvyšné dve miesta boli obsadené starinou „Intentional Manslaughter“, ešte z minulého tisícročia a ultimátnou, až takmer pochodovou, hymnou „Grotesque Impalement“, ktorá chýbať iste nemohla. Zvlášť jej koncertný aranžmán ma extrémne baví. Detailne si môžete setlist preštudovať na priloženej fotke.

Ako som už naznačil, na tomto turné prezentuje táto nesvätá trojica ich najnovší počin. Výber štyroch skladieb z neho („Compulsion...“, „Throw Them...“, „Unbridled...“ a „Raised...“) plne schvaľujem, možno by som ešte pridal moju ďalšiu obľúbenú „Feast of Ashes“. Razom si ale uvedomujem, že by som k tomu rád pridal aj niečo z albumov „Destroy the Opposition“, či „Descend Into Depravity“, na ktoré sa vôbec nedostalo. Ale pritom poprosím neuberať nič z tých výpraskov, ktoré zazneli! S vašimi obľúbenými kapelami to tak už býva. Potom jednoducho musíte spomaliť dych a tep, a zreálniť svoje zvrátené želania, lebo hodina teroru od baltimorských mäsiarov popravde stačí každému. A tú hoďku navyše by sme možno chceli, ale namiesto cesty domov by sme potom išli na najbližšiu pohotovosť, poprípade ešte na nejaké omnoho kľudnejšie miesto. Také, ktoré sa na noc zvykne zamykať a vo vzduchu tam cítiť vôňu horúceho vosku. Čerešničkou na úplný záver bolo, že potom ako John a Sean odišli z pódia, Trey si len tak preskočil zábranu rovno do davu medzi ľudí, čo vyvolalo náležitú vlnu selfies a na istý čas nutne spomalilo vyprázdňovanie areálu.

Milý death metal, rád by som ti odkázal, že pre budúcnosť si môžeš kľudne pripraviť viac takýchto testov lojality!