Je nový rok, načase naštartovať aj kultúrny život, keď už všetko ostatné na Slovensku vyzerá tak, že za toto raz kadekto... tu to stopnem, lebo ma pobežia udať ešte aj tí, čo sa ksichtia, že veď sa oni kamaráti. A tú kultúru načať pekne od podlahy, riadnou grindovačkou. Labužníci „čokolády natural“ a iného ľudového humoru na toaletnú, sexuálnu a podobnú tému GUTALAX oslavujú na turné pätnásť rokov existencie, k ich hudbe mám vzťah, že zapnem, chvíľu popočúvam s dojmom cca „stovku za takovů hudlařinu...“ a vypnem, ale „našli na trhu dieru“ a zaplnili ju tak, že s tým hrajú šnúry po svete, také Mexiko im zobe z ruky. (To s tou dierou a zaplnením znie akosi „košeľato“...) Povedal som si, „kuknem tri skladby toho zázraku a pôjdem domov, idem hlavne na kapely pred nimi.“

Pôvodne boli v programe ako support brnianski KANDAR, čo je kurva že parádny vypracovaný divoký nápaditý metalový grind core na hororovú tému, najnovší album (2023) „Síla imaginace“ je prekvapivo narevaný v češtine a funguje. Nakoniec sa museli ospravedlniť zo zdravotných dôvodov a nahradilo ich rakovnícke grindové trio CHOKED BY OWN VOMITS. Iste sme si takto nepohoršili, to, že je český grind vo svete veľa rokov pojmom, je zásluhou aj tejto partie. Po hudobnej stránke vydarený hutný drviaci náklep, žiadna dychovková šaškáreň, solídne riffy a krutý vokál, ktorý je hlavne dielom gitaristu. Textovo gore, hrubozrnný humor a hojný výskyt slova „shit“, ok, len verejnosť a mládež nadobudla skreslený a hlboko zakorenený dojem, že grind je „zábavovka o hovnách a pičách“ a potom sa voľáky mládenec na koncerte rozosmutní, že prečo NAPALM DEATH hraním coveru „Nazi Punks Fuck Off“ takto pre neho nevhodne „ťahajú politiku do hudby“. Zaujímavá bola aj basákova hra, mlátil do vesla maniakálne. Pozitívny dojem robilo, že hrali pred veľmi sympaticky zaplneným parketom.

Po ňom sa okrem bežných extrémnu hudbu vyhľadávajúcich občanov pohybovali aj kostýmy, veľa ľudí v overaloch známych z prostredia sanitačno-kanalizačných prác a podobné jemnosti fešnosti. Vyzbrojení hajzlovými deklami aj štetkami – milosrdne funglovkami z obchodu, nikto mamke spoza misy neuzmul opatinované žezlo. A toho toaleťáku, tyvole, toto keby videl jeden košický sráč, toho času smrdiaci v parlamente, povedal by si „ta ja som sa načo sral až do Moskau toto poobdivovať...“ (Keď nabudúce bude na súpiske nejaká total kentus pornogore banda, hádam sa ten druhý sráč dočká aj milovaného syrokrému.) Dostal som vzácny prezent, po 27 či 28 rokoch od nahratia vyšiel konečne album „...to live“ od košických i slovenských priekopníkov grind coru MENTALLY PARASITES. Je vonku na vinyle (tak ho teda počúvam na Bandcampe) a dal mi ho Laco Polák, človek, od ktorého sme sa učili, ako sa vlastne v tom undergrounde, tape tradingu atď. má fungovať. (Tých, čo sme sa učili dobre, potom odmenili slušné výsledky.)

České komando vystriedal na pódiu košický grind nového tisícročia. Je zábavné, že THORWALD moju koncertnú sezónu za minulý rok uzatvárali a tú aktuálnu otvárali. Pred veľkým davom im to svedčalo, hoci zvukár ich „švédske“ znenie dosť zaoblil, miesto bičovania skôr mlátenie mokrou handrou, ale aj tou to funguje. Vo štvrtok menej coverov (je to také relatívne, minule boli dva, „Grind Out“ a „Dvere“), trocha celkom nového materiálu a klasický „klobásový“ záver. Vokálny tandem opäť zbraň hromadného ničenia, Miki tentokrát skutočný zver.

Kapelou, na ktorú som sa tešil obzvlášť, boli švédski BIRDFLESH. Naživo mnou videní len raz, na OEF, bude to vyše dvadsať rokov (to čumíš, jaký si mladík), po albume „Night Of The Ultimate Mosh“, hrali za bieleho dňa, aspoň viac vynikli ich kostýmy, tuším kohút a ešte čosi z hospodárskeho dvora, sfleku mohli ísť rozdávať letáky niekam pred KFC. Odvtedy len nahrávky, živé, brutálne, vtipné a dobre zahrané. V kapele je od začiatku bicman Smattro Ansjovis (Andreas Mitroulis), hrá v kalibroch ako GENERAL SURGERY, JIGSORE TERROR, SICKRECY, teda žiadny bubenícky Nevedko. Pri jeho výkone za súpravou je obdivuhodné, že naživo obstaráva hádam polovicu vokálov. Vpredu ho istia Willy Whiplash (basgitara, vokál, člen kapely od roku 2007) a Count Crocodelis (gitara, vokál, od roku 2011), podobne ako bubeník v maske akéhosi trollovského kamikadze. Materiál z najnovšieho albumu „Sickness In The North“ (2023, Everlasting Spew Records) pomiešali s výberom starších vypaľovačiek a už predtým prekvapivo živé publikum totálne rozhýbali. Chytľavá, energická a výbušná hudba, v ktorej grindcoreovú podstatu obohacujú crustové, metalové a punkové pasáže a občas aj motívy ako z detskej besiedky, konferované zábavnými pripoviedkami so švédskym prízvukom, citácie metalových klasík, bolo to skvelé, miestami trochu ako MACABRE a celkovo tak detsky šibalské, obľubujem prirovnanie k tomu, keď malý človek s chuťou hovorí neslušné slová, lebo sa teší na to, ako sa dospelí budú jedovať. (Rozbíja ma názov skladby „Caligoulash“ a aj mnoho iných majú vypečených.)

Na koncerte bolo 270 platiacich návštevníkov. To je viac, než koľko kedysi v rozpálenom auguste prišlo na OBITUARY. Oslávenci GUTALAX to mali pred kým rozbaliť. Plánoval vydržať tri skladby a pobrať sa domov s tým, že to je pre mňa strata času. Ale pozrel som si celý set. Čo si budeme hovoriť, toto okolo ambícií hrať nejakú hudobne hodnotnú extrémnu hudbu ani nešlo. Našťastie členovia majú za sebou snahu aj o hranie takej, a tak je tento polkový kolovrátok prinajmenšom slušne zohratý a drví. Je to tanečné, chytľavé, postavené na toaletnom humore, infantilných riekankách a na tom, že ľudia sa skrátka na jeden večer urvú, natiahnu si kostýmy a prídu si trsnúť. Svet serie na umenie, o „posolstve“ ani nehovoriac, svet sa chce baviť, aj keď je smutný ako krava, ktorú vedú k mäsiarovi. Onehdy som videl lamentovanie nad tým, ako na HC festivale ľudí po polnoci pohltí stan s Michalom Davidom a inými kultmi socialistického popíku. Takéto party-stany už presiakli aj na metalové akcie. To už mi je zábava v podaní štyroch pánov v overaloch, pri ktorej vzduchom lietajú kotúče, nafukovačky, lopty i ľudia sympatickejšia. Pôsobí tak bodro, srdečne. A k hudbe samotnej jej tvorcovia pristupujú so značnou sebairóniou typu „sami sa čudujeme, že toto ľudia zožrali takto.“ Umca-umca-chro-chro-chro-kŕ-kŕ-uííí, žiadne ývl pózy, na pódium pomedzi hráčov vyskočia z parketu Batwoman a ešte jedna „umělkyně inkognito“, mávajú toaletným posedom, človeka to na chvíľu vytrhne z vážnosti. (K blbým nápadom z radov publika typu chľústať po ľuďoch pivo asi toľko, že obdivujem, ako sa zasiahnutí udržali na uzde a vrhača moku nakoniec len vyviedli.) Oslavujúci „zbustrovaní MAXIMUM TURBULENC“ boli prijatím v Košiciach dojatí, ak so sebou nabudúce zase donesú niečo, čo bude aj o hudbe, rád prídem. (Skúšal som počas písania dať znovu šancu nahrávkam, ale nie, kedysi mi s časopisom prišla iná kapela, čo tiež mala v intrách zvuky srania, pustil som si ju raz a dal som to CD preč.)