LATRODECTUS, alebo inými slovami čierna vdova. Bude mať čierny jed produkovaný touto francúzkou blackmetalovou kapelou blahodárne, alebo skazonosné účinky? Inu, odpoveď na túto otázku je silne individuálna, poďme však k faktom...Ako som už napovedal, a aj „evil image" (warpainty palcáty nenávistné pózy atď) napovedajú pôjde o blackmetalovú bandu, tentokrát z (exotického?)Francúzka. Tu sa zrejme vybaví každému znalcovi famózne teleso ANOREXIA NERVOSA. Aj keď istá spojitosť s touto kapelou v podobe produkcie a štúdia, o ktorú sa postaral Xort z „Anorexie tu je. LATRODECTUS sa však pohybujú v iných polohách štýlu, a aj pohľad na hodnotenie napovie že nie celkom zle.

Ďalším priblížením sa dotkneme samotnej tvorby a náplne albumu. Niečo slov o black metale tu už padlo a tak ďalším priblížením bude to, že Latrodectus produkujú čierny kov v značne zmelodizovanej podobe s rovnako patrným využitím kláves. Týmto by mohli padať do škatuľky, alebo prozaickejšie povedané priepasti s názvom atmosférický, melodický black. Tam sa zdárne pohybujú spolky, ktoré na špici netreba predstavovať, DIMMU BORGIR alebo povedzme OLD MAN´S CHILD, na druhej strane niekde na dne tápajúci MYSTIC CIRCLE. Kam spadá Latrodectus? Po vypočutí albumu by som povedal niekde medzi uprostred. Nevidí ani na vrchol, ktorý je ďaleko, no nevidí ani dno niekde hlboko. K pomyslnému vrcholu to má však bližšie, no stále ešte ďaleko...

Kto trocha pozná spomenuté kapely, pre toho nebude prekvapením ani „Altered Flesh". Krátke ničnehovoriace intro a v následnom klepačkovom rytme a celkom originálnom začiatku sa otvára až príliš známa hudobná dimenzia strednotempových rytmov, výrazných kláves častokrát nesúcich hlavnú melodiku, v ostatnom čase podporujúcich gitarovú hradbu chórmi, s dotykmi symfoniky (treba brať s rezervou). Klepačky, pomalšie tempá, agresívnejšie party striedané jemnejšími, občas nejaký ten heavy metalový vplyv, drobné sólo, žiadne extra virtuózne alebo progresívne časti sa nevynárajú. Nemám tu, čo veľmi kritizovať, počúva sa to dobre, na druhej strane nemám však ani veľmi, čo vyzdvihovať. Čo skladbám veľmi pridáva je spomínaná osôbka podieľajúca sa na produkcii a to Xort. Produkcia je jednoducho výborná a precízna, zvuk masívny a hutný a to v mojich očiach určite pridáva bodík, alebo dva. Zabudol som vokál? Nie, len práve te je najslabším atribútom albumu. Nie veľmi výrazný obyčajný blackový škrekot akých sme počuli tony...tu sa zas nejaký ten bodík stráca. Najviac pripomína Abbatha, len v mierne inom hlasovom odtieni (tieni?). Čo ma však zaujalo je nemecky naspievaná skladba „Totentanz", ktorá je na albume asi najvýraznejšia spolu s jednoduchou, no veľmi podarenou inštrumentálkou „Alone". Tým nechcem povedať, že ostatné skladby nedosahujú kvalít týchto. Všetky sa pohybujú v jednej už definovanej rovine ľahkej nadpriemernosti. Úsmevne pôsobí obal albumu.

Nebudem viac okolo tohto LATRODECTA chodiť, aj keď skôr by som povedal, že nikomu svojim jedom neublíži. Nič extrémne tu nie je, album je jednoduchý melodický s celkom slušnou atmosférou. Hodnotím ako ľahký nadpriemer...za pokus to stojí, aj keď nejednemu priaznivcovi progresívnej hudby by asi uši odpadli, že?.