ABORYM preslávil hlavne svojím menom dnes už legendárny Attila Csihar. Preslávil, avšak zároveň aj potopil, keďže v súčasnosti je ABORYM už minulosťou a Attila si vychutnáva svoj pobyt v prítmí väzenia za drogy. Vráťme sa však z krátkej exkurzie vo väzení do prítomnosti, alebo s týmto albumom skôr do hlbokej budúcnosti.

ABORYM sú jednou z kapiel, ktorá by sa jasne dala zaradiť k takzvanej post blackmetalovej industriálnej vlne. Teda ku kapelám, ktoré sa vydávajú cestou industriálu, elektroniky a vyobrazeniu temnoty práve v apokalyptickej hi-tech budúcnosti. K týmto spolkom sa samozrejme radia kapely ako napríklad THORNS, alebo DHG. Z tohto odkazu tiež čerpajú napríklad SATYRICON, či MAYHEM. Kto má rád tieto kapely nemusí ďalej ani čítať a rovno si môže "With no Human Intervention" obstarať.

Podľa mňa sa však ABORYM z vyššie uvedených skupín najviac drží klasického čierneho kovu. Hudbu ženú vpred síce "len" strojové bicie, avšak vo veľkej miere prevládajú pre blackmetal práve typické klepačkové  sypačky. Nad tým ako už z charakteristiky tohto štýlu vyplýva vystupuje mohutná vlna samplov a rôznych ďalších efektov a elektronických skreslení, vytvárajúca charakteristický futuristický "feeling". Základom však stále zostávajú poriadne nabrúsené gitary. A práve ich nazvučenie je to, čo robí tento album nezameniteľným. Prevažná väčšina partov je hraná typickými blackovými kvílivo-rezavými riffmi starej školy s obohatením ekvlilbristických až exhibicionistických sól, avšak tie najťažšie spomalenia sa nesú v znamení skutočne brutálne podladeného a zabijáckeho zvuku (tu mi utkvela hlavne skladba číslo 4, "Humechanics - virus" a jej záver). Tieto pomalé časti vo svojej hrubej sile a primitívnosti ostro kontrastujú zo zvyškom albumu a sú (ďalším) veľmi spestrujúcim prvkom. Celkovo vzaté gitary sú dostatočne invenčné, pútavé a zahraté moderne vôbec nie jednoducho, kde  množstvo vyhrávok môže ulahodiť aj uchu poslucháča náročnejšej a komplexnejšej hudby (za akú osobne považujem aj tento album). Na druhej strane je tu však stále cítiť pravoverný základ čierneho kovu jeho počiatkov. Nezameniteľným  prvkom albumu je samozrejme Attilov vokál. Zbytočne sa rozpisovať, to čo predvádza Attila so svojím hlasom je ďalšou temnou a hrozivou dimenziou hudby ABORYM a jednoznačne unikátnym poznávacím znakom. Rovnako aj vokálne party sú na albume pretkané elektronikou rozširujúc tak pole brutality o ďalší stupeň.

Ako celok tak album nemôže v žiadnom prípade sklamať. Kompozície pôsobia nápadito vďaka všetkým popísaným elementom a v neposlednom rade aj veľmi temne a apokalypticky, čo bolo aj konečným cieľom. To je taktiež vďaka rôznym spestrujúcim prvkom ako je záver skladby Triumph, kde sa dočkáme afektovaných ženských vzdychov (hádajte pri akej činnosti), alebo krátkeho gotického intermezza v "Digital Coat Masque", či už rôznych techno rytmických partov a podobných hudobných netradičných vychytávok.

Aby som nehovoril len o pozitívach...Prvá vec, čo mi vadí sú čiste elektro skladby. Tu patria "Does not compute" a "Chernobyl Generation" Album má celkové trvanie 64 minút a rozhodne si myslím, že vyradenie týchto pre mňa zbytočných a monotónnych skladieb by mu pomohlo. Vôbec záver albumu už trocha stráca dych. Skladba "The Alienation of the Blackened" akoby vypadla z tvorby CARPATHIAN FOREST, bodaj by nie keď v ABORYM pôsobí aj Natterfrost z CF. Zas skladbu "Automatik Rave"olution Satan" je zbytočne spomínať, jedná sa opäť o elektronickú skladbu aj keď v tomto prípade v prijateľnej dĺžke. Rozhodne bez týchto skladieb by album pôsobil konzistentnejším dojmom a taktiež hodnotenie mohlo byť o stupienok vyššie. Vo výsledku sa však jedná nadpriemerný a zaujimavý album, ktorý rozhodne priaznivcom (post)moderného pojatia čierneho kovu odporúčam.