Vždy keď som videl WAYD figurovať na zozname kapiel koncertu, ktorého som sa účastnil, vždy som mohol očakávať kvalitný hudobný zážitok a vždy boli moje očakávania prinajmenšom splnené. Iné som si nemyslel ani o albume, "Decadence", ktorý sa mi pred časom dostal do rúk.

...a "Decadance" ovplýva všetkým, čo môžu živé vystúpenia kapely poslucháčovi poskytnúť a snáď ešte aj niečo naviac. V prvom rade je to energia, živelnosť a u WAYD tiež prepracovaná inštrumentálna stránka. K tomu pridáme neotrelú kompozíciu zloženú z množstva jazzových prvkov primiešaných k relatívne tradičnejšiemu pojatiu death metalu, obrovské množstvo detailistických vyhrávok, pestré vokály,  výbornú produkciu spolu s rovnako dobrým zvukom dostaneme zhruba obraz toho, o čom "Decadance" je. Koho tento popis upútal môže si bez váhania album obstarať, bez toho aby toho v budúcnosti musel nejako ľutovať, za to sa zaručím.

V bližších rysoch sa takto prepracovaná hudba dosť ťažko opisuje. Už len úvodna rovnomenná skladba obsahuje množstvo rozmanitých postupov, melódií sledujúcich jazzové, thrashové až klasické deathové linky, drobné sóla...k tomu rýchla strhujúca rytmika, doplňajúci sa vokálový duet, jeden zrozumiteľnejší thrash-black a druhý brutálnejší, zaujímavá basgitara...Tak a v tomto vsoko explozívnom energickom štýle sa vezieme ďalej. Neexistuje ani sekunda, ktorá by sa dala nazvať hluchým miestom albumu. Každý riff doslova žiari svojou nápaditosťou, zaaranžované je všetko takmer dokonale. Pre mňa je to jednoznačne inštrumentálne najvyspelejšie dielo aké slovenská scéna vyprodukovala. Je vôbec ťažké popisovať to inak ako nedokonalými superlatívmi. Treba si to "len" vypočuť a každý dostatočne náročný poslucháč respektíve hudobný fajnšmeker v tom dokáže nájsť viac než veľa. Avšak nie len ten, ale každý kto ma rád nespútanosť prevedenú vo virtuóznom háve. Troška som zabudol ešte na v (ne)poslednom rade aj výbornú atmosféru, ktorou dielo ovplýva a popri celej tej obrovskej energii, inštrumentálnej živelnosti a doslova súpereniu jednotlivých nástrojov o to, ktorý prinesie v danej chvíli invenčnejšiu linku je tu aj kus svojskej melanchólie("Dust", "Waiting for the Sun"), pokoja ("Hyperventilation") a  typických jazzových nálad. Umocňuje to ešte aj občasné využitie saxofónu a tiež jemného klávesového dokreslenia. Týmto popisom by sa mohlo zdať, že album je dosť náročný na posluch...to aj áno, ale určite sa neutápa v zbytočnom exhibicionizme, ale stavia na dobrej kompozícii a jeho energia dokáže strhnúť so sebou už na prvýkrát.

Zhrnutie toho všetkého snáď ani nie je potrebné. Wayd ukuchtili po všetkých stránkach excelentný album schopný sa presadiť nie len v slovenskom ale vôbec v celosvetovom meradle. Keď v súčasnosti počúvam veci, ako DIMMU BORGIR, alebo trebárz CRADLE OF FILTH tak oproti tomuto dielku sú v istom smere len trápnymi jednoduchými pokusmi o hudbu...To myslím hovorí za všetko. Smutné je len, že sa WAYD nikdy nedostane podpory ako týtmo "veľkým" kapelám a ja ich jednoznačne radím len k velikánom ako napríklad DEATH a ďalším skvelým spolkom, ktorých mená si doplní už každý sám...