Album „Life Is Killing Me“. Fotografie štyroch mŕtvych tiel, prikrytých plachtami. Výrok A.Dumasa: „If God were suddenly condemned to live the life which he has inflicted on men, he would kill himself.“ Prvá skladba nazvaná „Thir13teen“ a charakteristická úprava obalu, vďaka ktorej v obchodoch rozoznáte albumy TYPE O NEGATIVE už z diaľky a v kariére kapely premiéra označenia Parental Advisory Explicit Lyrics. Je to tu – jedna z mojich srdcoviek sa rozhodla po rokoch opäť niečo vydať.
Napriek vonkajším znakom, právom vzbudzujúcim očakávanie poriadne depresívneho opusu, ako tomu bolo v prípade predchodcu „World Coming Down“, ide v prípade novinky o mimoriadne pestré dielo.

Pokiaľ vlastníte a počúvate všetky staršie počiny brooklynského kvarteta, nájdete si z každého obdobia obyvateľov Vinnlandu to svoje. Nahrávalo sa tradične v Brooklynských System Two Studios(pozoruhodná vernosť jednému štúdiu je porovnateľná len so vzťahom večne smutných Britov MY DYING BRIDE k Academy Studios), obľúbenom to miestom NY scény. Neobjavili sa žiadne úlety typu „Skip It“(preskakujúce cd), „Bad Ground“(bzukot) či „The Misinterpretation Of Silence And Its Disastrous Consequences“(minúta ticha), takže Thir13teen predstavuje na pomery TYPE O NEGATIVE celkom normálne intro. Prekvapenie sa dostavilo pri prvej regulérnej skladbe a aktuálnej vydarenej klipovke „I Don’t Wanna Be Me“. Rýchle skladby sa totiž s výnimkou „My Girlfriend’s Girlfriend“ naposledy objavili na debute „Slow, Deep And Hard“. Počas skladby zisťujem, že Kenny Hickey sa ešte stále nenaučil riadne hrať na gitare, a tak predvádza charakteristické imitácie gitarových sól. „Less Than Zero“ je už typický TYPE O NEGATIVE a trochu historický exkurz do čias „Bloody Kisses“ v podobe použitia exotických nástrojov. Za zmienku stojí parádny text, týkajúci sa Steelovho image:“... Of this man of Steele, nothing is real, the truth be scant, lord of idiots...“ Vyše štyridsaťročný chlap by sa už nemal brať vážne a Steele&co. tak nerobili ani v samých začiatkoch TYPE O NEGATIVE. Reminiscencie na otca sa objavia v príjemne melodickej a uvoľnenej „Todd’s Ship Gods(Above All Things)“, avšak refrén „I won’t cry – „above all things boy, be a man“...“ sa tu určite nenachádza náhodou. Návrat k primitivite debutu je takmer punková „I Like Goils“, zrejme svojský Steelov odkaz inak orientovanej časti mužského pokolenia. Zásluhou zopár vydarených veršov typu: „...To make it clear that you can’t bone me, my tattooed ass reads exit only...“ alebo „...now I don’t know whose ass you’ve licked, no shit-tongued boy will ever taste my dick...“ určite vytiahnu do boja organizácie zaoberajúce sa právami menšín a možno opäť ožijú aj európski ľavičiari. Stačí si spomenúť mediálnu kampaň spustenú textom skladby „Der Untermensch“ v časoch debutu. Podobné reakcie asi vyvolá aj „Angry Inch“, pojednávajúca o nevydarenej operácii na zmenu pohlavia a titulná „Life Is Killing Me“, kde si na svoje prídu lekári a aj Červený kríž. Darmo, nielen politická, ale akákoľvek korektnosť bola Steelovi cudzia už v časoch CARNIVORE.

Osobnejší námet obsahuje jedna z ťažších skladieb, „...A Dish Best Served Coldly“. Opäť ukážkový text: „How many times must I say I’m not sorry? And how many ways can I show I don’t care?“. Náladu pripomínajúcu posledný album uvoľňuje „How Could She?“, z ktorej sa okrem iného dozvedáme mená všetkých Steelových obľúbených ženských TV postáv. Výborná „Nettie“ má byť asi akýmsi ospravedlnením sa matke, väčšinu však poteší hudba, nesúca sa v tempe pripomínajúcom legendárne „Christian Woman“, „Black No.1.“ alebo aj „Wolf Moon“. „(We Were) Electrocute“ je opäť jedna z uvoľnených melodických vecí a zase raz cítiť z textu nostalgiu – Steela na novinke akosi prepadli nielen hudobné spomienky, čo korešponduje s konceptom „Life Is Killing Me“ – akoby rozlúčka, možno pokora(???) pred pomalou smrťou. Jediná nevýrazná skladba na „Life Is Killing Me“ je „IYDKMIGTHTKY(Gimme That)“ a na albume by podľa môjho názoru nechýbala. Vďaka názvu ju rádioví speakeri radšej nepustia, ako si na jej názve v éteri vylámať jazyk. Najlepšou vecou je trinásta klasika „Anesthesia“, inak pôsobivá spoveď x-tý krát sklamaného Steela a jeho zúfale „...I don’t need love…“ sa v závere preleje do umŕtvujúceho „I don’t feel anything“ V „Anesthesia“ prevedie krásny nápad aj klávesák Josh Silver. Na celej doske je počuť, že sa opäť o niečo zdokonalil v použití samplov a práci s klávesami na pozadí. V inštrumentálnom predele Drunk In Paris zase predvedie variácie na francúzsky znejúce motívy. Podobne melancholická „The Dream Is Dead“(pôvodne to mal byť aj názov albumu) prináša nárek starnúceho sex-symbolu, ktorý je na Valentína opäť sám, ale keď sa aj vy na sv.Valentína ocitnete sami doma, môžete si pri hltaní čokoládových sŕdc pustiť práve tento song.

TYPE O NEGATIVE na aktuálnom albume príliš neodbočujú od zabehaných a úspešných vzorcov, napriek tomu ma dokázali príjemne prekvapiť. „Life Is Killing Me“ obsahuje všetky výrazové zložky, ktoré sa doposiaľ na predchádzajúcich počinoch objavili. Ide o silný materiál, osloví však predovšetkým „skutočných“ fanúšikov týchto amerických ignorantov, ako početné masy neustále čakajúce „Bloody Kisses II“ alebo ďalší „October Rust“. Albumu tak možno vytknúť istý chaos, kedy sú jednotlivé skladby niekedy dosť nerozumne zoradené a ťažšie námety sú ihneď striedané žartom ako „Angry Inch“ alebo pohodovou „(We Were) Electrocute“. Rozčlenenie napríklad na tri oddelené celky podľa hudobného alebo textového obsahu, zahŕňajúce žarty a provokácie(„I Like Goils“, „Angry Inch“, „Life Is Killing Me“), príjemné melodické skladby(„Todd’s Ship Gods“, „How Could She?“, „(We Were) Electrocute“) a ťažké, osobnejšie námety(„Less Than Zero“, „...A Dish Best Served Coldly“, „Anesthesia“), by bolo racionálnym krokom k jednoduchšiemu stráveniu tohto kvalitného diela. V prípade TYPE O NEGATIVE stopercentne platí TOOLovské „all you know about me is what I sold you“ a napriek neskrývane zámerne zvolenému image, toho však ponúkajú podstatne viac. Osobné témy v spojení s iróniou, sarkazmom, nadhľadom a svojským humorom sú ponukou, ktorá stále nemá medzi súčasnými kapelami obdobu. V Republic of Vinnland tak vznikol ďalší klenot, ktorý bude právom exportovaný do celého sveta. Album roka.