Sú koncerty, ktoré treba zažiť na vlastnej koži, pretože sa slovami ani nedajú opísať. Takým bolo aj vystúpenie NEVERMORE, ktorí v rámci európskeho turné k novinke „Enemies Of Reality“  zablúdili aj do viedenského klubu Planet Music. Moje počiatočné váhanie, či ísť alebo nie, definitívne rozhodla veta v jednom nemeckom magazíne, ktorá hovorila o NEVERMORE a ich hosťoch ARCH ENEMY ako metalovom turné jesene. A tomu sa nedalo odolať.

V piatok sme z Bratislavy s dostatočnou časovou rezervou vyrazili hneď piati: Braňo a Mimo z DYSANCHELY, Andrej z DEAD POETS SOCIETY, Matúš z GALADRIEL a ja. Kým my traja sme išli hlavne kvôli Warrelovcom, pre chalanov z DYSANCHELY mali byť tými pravými headlinermi ARCH ENEMY. Ako malú návnadu na koncert sme do prehrávača hodili „Anthems Of Rebellion“, aby cesta rýchlejšie ubiehala.  Úderom pol ôsmej sme zaparkovali neďaleko nášho obľúbeného klubu, kde sa nám naskytol obvyklý pohľad na tourbusy a skupinky ľudí postávajúcich vonku. Na dverách nás však čakalo nemilé prekvapenie – ARCH ENEMY odriekli koncert! Svoju neúčasť vysvetlili veľmi kurióznou výhovorkou: Vraj majú v tourbuse akési chrobáky. Radšej keby vyšli s pravdou von, že Angele odišli hlasivky. Každý by sa s tým podľa mňa zmieril oveľa ľahšie ako s vymyslenými „báchorkami“. Zrušenie koncertu zo strany Švédov malo za následok aj oveľa nižšiu návštevnosť. Pri pohľade na poloprázdny klub som sa musela pousmiať sama nad sebou, keď som v týždni rezervovala lístky v domnienke, že príde taká istá horda ľudí ako na BLIND GUARDIAN.

Ako náhrada za ARCH ENEMY vystúpila rakúska štvorica DEAD SOUL TRIBE.  Frontmanom kapely je Devon Graves, z čias PSYCHOTIC WALTZ známy pod menom Buddy Lackey, ktorý už niekoľko rokov žije v Rakúsku. Okrem zaskakovania za Amottovcov plnili v ten večer aj rolu lokálneho supportu. Teda išlo o princíp dva v jednom.
 Vyzbrojená znalosťou len jednej skladby z ich najnovšieho materiálu „A Murder Of Crows“, si netrúfam ich štýl nijako zaškatuľkovať. Stretla som sa s označením avantgardný metal, ale to nech radšej posúdia iní. V každom prípade neprodukujú hudbu na prvé počutie, preto mi zo začiatku zneli akosi zvláštne. Ich rytmika je však dosť chytľavá na to, aby si človek k ich muzike aspoň na koncerte našiel cestu. Dôležitosť rytmiky umocňovalo aj  rozostavenie hudobníkov priamo na pódiu. Kým holohlavý gitarista Devon  za mikrofónom sa krčil napravo, dominantnú pozíciu prevzal basák, ktorý mal, podobne ako zvyšní dvaja členovia, dredy. Za polhodinu odohrali zhruba šesticu skladieb z už spomínanej novinky resp.  prvého rovnomenného počinu. Skladby boli sprevádzané pomerne dlhými pauzami, za čo sa Devon ospravedlňoval a zároveň vysvetľoval, že len dve hodiny pred koncertom sa dozvedeli, že majú hrať. Pri záverečnej skladbe vymenil Gibsonku za ľavorukú Fenderu Stratocaster na počesť svojho veľkého vzoru – Jimiho Hendrixa. Sólo znelo oveľa melodickejšie, preto by som privítala, keby z úcty k nemu hral na Stratocaster častejšie. DEAD SOUL TRIBE mali až prekvapivo dobrý ohlas u domáceho publika. My sme ich skôr vnímali ako prípravu na smršť, ktorej svedkami sme sa mali onedlho stať.

NEVERMORE začali hrať podľa rozpisu presne o 21 50.  Medzičasom sa podzemie klubu slušne zaplnilo. Odhadli sme to na takých 500 hláv. NEVERMORE sa  s tým nepárali, jednoducho to do nás našili, navyše s vynikajúcim zvukom, čo je pre Planet Music viac-menej štandard. Warrel  sa na začiatku posilnil flaštičkou Finnlandie, pričom v strede koncertu sa mohol spoľahnúť na svojich skalných, ktorí mu prepašovali Jäggermeistra. Warrel sa predstavil vo vynikajúcej forme. Určite nebudem preháňať, ak napíšem, že spieval lepšie  ako na doske. Prakticky okamžite sme mali možnosť presvedčiť sa, že je jedným z najlepších spevákov a súčasne frontmenov na metalovej scéne. Po celý čas si udržiaval veľmi tesný kontakt s publikom, často spieval až na samom kraji pódia. Skladby strašne prežíval, či už po hudobnej alebo textovej stránke. Mala som pocit, že pod ich vplyvom strašne trpí, prípadne že ho už-už privedú do šialenstva. Naviac ich sprevádzal sugestívnymi gestami a pohľadom, pri ktorom mu bolo vidieť len bielka. Účinok na publikum bol ohromujúci, ale Warrel to bral s poriadnym nadhľadom. Warrel Dane má okrem iného aj povesť muža s najdlhšími vlasmi v metale. Zub času sa síce trochu podpísal na ich kvalite, ale keď si ich v oddychovej pasáži nechal previevať studeným vzduchom, bolo to ešte stále pôsobivé.
Z tretieho radu som mala super výhľad na gitaristu Jeffa Loomisa. Ako som tak vnímala jeho nádherné sóla, neustále mi prebleskovalo hlavou: „Zabudni na Malmsteena!“ Jeff je podľa mňa jeden z najúžasnejších gitaristov na súčasnej scéne. Bola to predovšetkým jeho práca, ktorá ma na „Enemies Of Reality“ okamžite nadchla. Okrem výbornej hry na gitaru stihol sekundovať Warrelovi v speve, pomáhal mu najmä s výškami. Asi len dve sóla prenechal sprievodnému gitaristovi Stevovi Smythovi (TESTAMENT, DRAGONLORD), angažovanému špeciálne kvôli koncertom. Steve je dosť dynamický gitarista, čo sa týka pohybu na pódiu. Okrem toho sa do NEVERMORE hodí aj po imidžovej stránke.

Basák Jim Sheppard, mimochodom veľký fešák, je spolu s Warrelom služobne najstarší člen kapely. K ľuďom sa občas nakláňal s basgitarou tak blízko, že mu kľudne mohli hrabnúť do strún. Van Williams dokázal celý, hodinu a pol trvajúci „běs“, odbubnovať bez najmenších ťažkostí, pričom na oddych mu stačili iba dve pomalšie veci. Ako sa chalani mali možnosť po koncerte presvedčiť, vyzerá ako kulturista, na fotkách to však úspešne maskuje.
Warrel uvádzal skladby väčšinou len tým, z akého albumu pochádzajú. Najväčší aplauz zožal logicky „Dead Heart In A Dead World“, z ktorého odohrali aj najväčší počet skladieb. Novinka sa už tiež dobre udomácnila medzi fanúšikmi, ako bolo vidieť na reakciách publika. Dokonca niektorí si pospevovali aj refrény. V rámci koncertu došlo ešte na EP „In Memory“ a CD „Politcs Of Ecstasy“. Prekvapivo vynechali „depresiu samu osebe“ „Dreaming Neon Black“ a zaobišli sa aj bez debutu. Po trinástej skladbe sa Warrel jednoduchým „Good night“ rozlúčil a všetci zmizli dozadu, aby sa takmer vzápätí mohli vrátiť. Odohrali tri prídavky, ale pred posledným z nich sa zase odporúčali z pódia. Tentokrát na dlhšiu dobu. Neviem čo sa dialo, ale namiesto typického „Zugabe“ sa klubom nieslo mohutné „NEVERMORE, NEVERMORE“. Pri záverečnej skladbe „Sound Of Silence“ sa o show postaral jeden chalan z publika, ktorého si Warrel pozval k sebe na pódium. Čakala som ako zareagujú securiťáci, ale tí mu ešte ochotne pomáhali vydriapať sa hore. Chalan si užil svoje (v tomto prípade) tri minúty slávy, ale to už mu Warrel naznačoval, aby zliezol. Koncert vyvrcholil, ako ináč, obrovským aplauzom. Chvíľu som nebola schopná slova. NEVERMORE sa razom stali mojou kapelou číslo jeden. Od ich koncertu uplynul týždeň a tie zážitky sú rovnako silné.

Na môj vkus sa klub až príliš rýchlo vyprázdnil. Rakúšania asi netúžia po stretnutí sa s muzikantmi, alebo fotkách či podpisoch. My sme sa tam obšmietali dostatočne dlho, aby sme odchytili aspoň Jeffa Loomisa (a chalani aj Vana). Drahý Warrel si trónil pekne v tourbuse, čakajúc na to, kedy nás čakanie konečne omrzí, aby si mohol ísť von pretiahnuť hnáty. A aj mu to vyšlo! Nevermind...

Kompletný playlist:
Four Walls, Never Purify, Lost, In Memory, Narcosynthesis, Dead Heart Intro, Heart Collector, Ambivalent, Enemies Of Reality, No More Will, The River Dragon Has Come, Seven Tongues Of God, Tomorrow Turned Into Yeasterday, Who Decides, Engines Of Hate, Sound Of Silence

Fotky jsou pouze ilustrační.