Spoza nepreniknuteľného oparu anglickej hmly prilieta päťhlavá beštia vládnuca silou bájnych drakov. Aj takto nejako by mohol znieť slogan k debutovému albumu nadnárodného hudobného koncernu, zoskupenia DRAGONFORCE. Združenie, ktoré sa sformovalo v roku 1999 ešte pod názvom DragonHeart (fakt originálne) zastrešuje päticu muzikantov z rôznych kútov sveta (Hongkong, Južná Afrika, Anglicko, Francúzsko a Ukrajina). Podľa oficiálnych internetových zdrojov sa v ich hudbe “mieša moderný melodický power metal so zúrivosťou speedu, no kapela čerpá aj z iných zdrojov širokého metalového spektra“. A aká je realita?

Ak sa necháte zlákať týmto lacným predajným popisom, môže očakávať 8 skladieb v tradičnom speedovom tempe 80-tych rokov. Skladby neprinášajú absolútne nič nové, nič zaujímavé ani čo sa zvuku a ani čo skladateľskej invencie týka. A práve zvuková zložka je pre mňa najväčším sklamaním, pretože celé dielo „Valley Of The Damned“ bolo nahrané až v troch rôznych štúdiách; bicie v Dánsku pod producentským dozorom Tommyho Hansena (m.i. Helloween). Neskôr sa muzikanti presunuli do Thin Ice Studio k producentovi Karlovi Groomovi (Threshold) a nahrávací proces bol zavŕšený v domácom štúdiu gitaristu kapely Hermana Li. Výsledok však znie sterilne a bez dynamiky, utopený v priestore. Spev je prehalovaný, takže sa v celkovej atmosfére rozplýva. Pri snahe o čo najlepší zvuk bicích bolo dosiahnuté toho, že nakoniec znejú umelo a chemicky, ako keby bol použitý automat.

Klávesy na celej nahrávke skôr dokresľujú gitary a občas vybehnú aj s nejakou nie príliš nápaditou vyhrávkou, či trilkovaním. Hold z Vadima Pruzhanova, napriek rovnakej „sovietskej“ štátnosti, druhý Vitalij Kuprij asi tak skoro nebude. Spevák ZP Theart síce disponuje vypätým, vysokopoloženým hlasom, ale chýba mu konkrétna farba.

Prvé tri skladby, ak opomeniem kratučké úvodne intro, sa nesú v duchu old school tralala speed metalu podľa osvedčenej štruktúry: sloha, bridge, sloha, refrén, sólo... Gitaristi poctivo odvádzajú svoju prácu ako sa na daný štýl patrí: slušivé vyhrávky, rýchle sóla a zbesilé brejky. Väčšina refrénov žiaľ znie ako detské popevky; kapela urobí stoptime, zbor zanôti ústredný motív, pridajú sa ostatné nástroje a jede se dál. Jeden z mála svetlých bodov zo speed metalovej šedi je štvrtá kvázibalada “Starfire”, s jednoduchým, ale príjemným klavírnym motívom. Aj keď spev skôr pripomína sprchovanie po štvrťročnom kopaní v uránových baniach.

Zvyšné štyri skladby sú návratom do úvodnej trojky... a mám pocit, že som CD pustil znovu. Poslucháč by neveril koľko textov môže mať jedna pesnička. Spríjemnením v piatej skladbe je akustická jazz-latino pasáž , ktorá však hneď prerastie do pôvodného rýchlostného stupňa. Heroický hymnus v poslednej skladbe „Heart Of a Dragon“, a spanilú jazdu máme za sebou. Zarputilí fanúšikovia speed metalu ma budú asi za predošlé riadky kameňovať, ale za odvahu a konzervatívnosť, prísť v súčasnosti s takouto hudbou, si kapela zaslúži moje uznanie.