SUSPERIA sa už svojim debutom do značnej miery vyčlenila z blackového prúdu, kam by bolo ľahké kapelu zaradiť na základe mien pôsobiacich v zostave. „Vindication“ len potvrdil smerovanie k agresívnemu a inštrumentálne výborne zvládnutému metalu a tak bol „Unlimited“ očakávaný počin a môžem hneď povedať, že najhoršie nedopadol. Zaraďovanie tvorby severanov bude s poslednou štúdiovkou mierne zložitejšie ako pri predchádzajúcich počinoch. Keď predtým kapela koketovala hlavne s thrashom a štipkou blackmetalu, tak na novinke je opäť o kúsok viac vzdialená.

Myslím, že na túto recenziu budú klikať hlavne tí, čo SUSPERIU už poznajú a tak sa sústredím na to, čo nové a čo pôvodné „Unlimited“ ako album prináša. V zostave kapely nedošlo k žiadnej zmene, čo je prospešné v tom smere, že kapela môže zdokonaľovať a rozvíjať svoj štýl a jednotliví členovia sú zohratejší. Chémia, ktorá tak fungovala v minulosti funguje aj teraz. 10 trackov nového materiálu je v podstate všetkým, čo môžme od kvalitného metalu očakávať, energia, agresivita, melódie a aj progress.

Prv podídem k tomu, čo je na nahrávke nie nové a pre kapelu typické. Opäť sú to výborne inštrumentálne výkony všetkých hudobníkov. Tjodalv si vybrúsil svoj štýl a šľape ako hodinky. Vyzerá to tak, že hudba nesúca sa v stredných tempách mu viac než sedí, jeho hra je zároveň energická a pestrá s typickým dôrazom na dvojkopy. Táto zložka je výborným dynamickým pilierom albumu. Tradične výborne nalinkované gitary obštastnia uši poslucháča množstvom zaujímavých riffov, sól, čistých vyhrávok s vôbec celkovo prevládajúcim „thrashoidným“ prístupom s priehršťou inteligentných a pútavých melódií. Dôjde však aj na poriadnu, chvíľami až čierne kovovú, tonáž („The Comming Past napríklad“). Samozrejmosťou je aj dostatok sólových výjazdov, drobných virtuóznych vyhrávok i mrazivej atmosféry. Athera sa na poste vokalistu osvedčil a rovnako ako aj na „Vindication“ tak aj tu si môžme celkom vychutnať jeho kričaný vokál mnohých polôh s melodickým nádychom, evokujúci Phila Anselma z PANTERY.

Podľa predchádzajúceho odstavca si priaznivci kapely môžu „Unlimited“ s pokojným srdcom zaobstarať a určite neprídu skrátka. Jedná sa síce o kvalitnú stávku na istotu, ale aj napriek tomu faktu sa isté  novosti postrehnúťdajú. Zrejme najmarkatnejším je trocha jednoduchší prístup ku kompozícii skladieb, s čím súvisí fakt, že jednotlivé záseky sú viac melodické a oveľa rýchlejšie sa dostanú do uší, ako veci na predchádzajúcich počinoch. Pritom ale pôsobia viac agresívne a tiež je cítiť jasnejší príklon k nátlakovému štýlu už spomínanej PANTERY. Blackové postupy si môžme temer škrtnúť aj keď istý, jemne čierny odlesk niektorých skladieb zostal...Uff, tak očakával som, že tento odstavec bude dlhší. Aha, ešte by som povedal, že na albume je cítiť väčší dotyk s hitovosťou, čoho najžiarivejším príkladom je „Home Sweet Hell“, alebo taktiež „Devil May Care“.

Táto recenzia sa mi písala relatívne ťažko, pretože novinka od SUSPERIE je po všetkých stránkach vydarená, má vo svojej podstate všetko, čo bolo na „Vindication“ plus zopár popísaných nových vecí. Kvôli spomínanej stávke na istotu a napriek pozitívnej stagnácii polbodík dole oproti plánovanej osme.