Ak tiež patríte medzi tých nadšencov, ktorí si podrobne všímajú booklety svojich obľúbencov, nemohlo vám pri ich listovaní, u albumov od takých kapiel ako ANATHEMA, MY DYING BRIDE, či ANTIMATTER ujsť meno impozantnej anglickej speváčky Michelle Richfied. V prvom rade však musím ctenému publiku oznámiť, že v prípade tohto hudobného materiálu sa nejedná o metalový počin, čo však na kvalite diela vôbec neuberá, ba priam naopak.

Ak nepodľahnete albumu iba vďaka jemu vlastným kľudným a pokojným melódiám (v tom prípade si ho môžte púšťať ako každodennú uspávanku), ale necháte sa unášať skladbami vyžarujúcou náladou, ktorá akoby ste nečakali, nie je smutná, ani pesimistická, no rovnako vás nijako pozitívne nenabudí. Skrátka ide o akýsi sebareflexívny pohľad do vlastnej prítomnosti, či minulosti a snahu o nájdenie, či v lepšom prípade o vyrovnanie sa so svojím vnútorným “Ja“. Ide o hudbu, ktorá má jednoduché, no nie primitívne hudobné linky a tým nenútene a predovšetkým nepozorovane prenecháva proces nachádzania samého seba, ako napr. v „ Beads“, na poslucháča. Nasledujúca „Until The Dust Lies“ atmosférou nevybočuje z celkovej línie nahrávky, no je o nepoznanie rýchlejšia s vyšším Michellinym hlasovým zafarbením a doprevádzaná občasnými elektronickými samplami, keď poukazuje na na našu ľudskú komunikačnú obmedzenosť a potrebu ukázať na našu, poväčšinou ukrývanú, osobnosť so snahou, o čo jej častejšie prejavenie, či uvedomenie si seba samého a neskrývať sa za zbytočnú pretvárku. Predposledná „A Better Place“ vo mne evokuje podobné duševné rozloženie ako napr „Are You There?“, aj trochu podobnými gitarami, čo je však u nej navyše, je prelínanie emotívnej gitary s jemnými samplami a tým aj zdôraznenie akejsi vnútornej rozpoltenosti s myšlienkou, či je lepšie zostať a nič nezmeniť, alebo ozaj odísť a pokúsiť sa hľadať svoje „lepšie miesto“. „Until The Dust Lies“ končiaca „Headlights“ je dôstojnou bodkou albumu. Spev je doprevádzaný výraznými prienikmi huslí, piana a kontrabasu s asi najpochmúrnejšou náladou a pravdupovediac táto pieseň na mňa urobila najväčší dojem a podobne ako „Going Nowhere“ od ANTIMATTER nás nabáda k poslednej mobilizácii osobnosti, pretože čas zistiť kto vlastne sme sa nám každou sekundou nášho života kráti a výdrž našich svetiel nie je bezodná.

Mať v rukách oficiálne (anglické) EP, tak by recenzia skončila predchádzajúcich riadkom, avšak „moja“ poľská verzia (podotýkam, že taktiež oficiálna) obsahuje ako bonus, snáď “vďaka“ našej obmedzenej stredoeurópskej kúpyschopnosti ešte úplnú (!) verziu prvého a rovnomenne označeného alba „Sear“ z roku 2000, kde v úvodnej „Voices“ na nás pôsobia neviditeľné „hlasy“ snažiace sa nás zmiesť z našej pôvodnej cesty a oživiť myšlienky na našu minulosť. Pre túto skladbu a rovnako ako aj „Free Falling“, „Turning Over“, či „Universe“ je viac ako trip-hopový nádych príznačnejší raznejší vplyv samplovania, avšak len čo sa Vám dostanú do uší prvé tóny zo „Staying Here“ a „Primitive People“ budete stáť s otvorenými ústami a len neveriacky krútiť hlavami pri takej rázne radikálnej elektronike, za akú by sa snáď nemuseli hanbiť ani králi z MASSIVE ATTACK!

Celkovo bude veľmi zaujímavé sledovať ďalší kariérny posun tria SEAR - či bude pokračovať pod pochmúrnejším a kľudnejším vplyvom, alebo či sa opäť objaví ich prvotný duch elektronického emo-pop-rocku. No dovtedy by sa snáď patrilo vyhnúť šíreniu diela samizdatom a vydať túto kvalitnú nahrávku aj v náležitom náklade a zodpovedajúcom obale.