More Than Fest by bol vcelku vydarenou akciou, keby netrpel žalostne podpriemernou návštevnosťou. Nejdem tu teraz rozoberať faktory, ktoré tento stav zapríčinili. Každý, kto do veci trochu vidí, si to dokáže zdôvodniť sám. Smola sa lepila na päty More Than Festu takmer od začiatku, hoci organizátori sa snažili a robili všetko, čo bolo v ich silách. Prívalový dážď v sobotu večer spôsobil, že fesťák musel byť z bezpečnostných dôvodov predčasne ukončený. Poslednou skupinou, ktorá si zahrala na „Áčku“ boli talianski LABYRINTH. LOST HORIZON nakoniec predsa len odohrali koncert v jednej z miestností v budove amfiteátra. Pre fanúšikov, ktorí s kapelou tvorili v podstate jeden celok, muselo byť ich vystúpenie nielen obrovským zážitkom, ale aj určitou satisfakciou. Keďže som v Martine patrila k „local crew“, nemôžem z festu priniesť klasickú reportáž zameranú na jednotlivé kapely a ich koncerty. Ako malú náhradu ponúkam aspoň krátky pohľad do backstage-u.

V rámci festivalu som dostala na starosti FREEDOM CALL, ktorí do Martina pricestovali v piatok približne o 15:45 nightlinerom z Norimbergu. Šofér zaparkoval autobus v areáli amfiteátra a keďže bol pravdepodobne jedinou bdelou osobou „na palube“, bol prvý, ktorému som adresovala uvítacie slová v nemčine. Zareagoval na ne tým, že sa volá Egon a že môžeme hovoriť po česky. Zaujímavý chlapík. Pôvodne pracoval ako diaľkový šofér, ale postupne sa vďaka kontaktom prepracoval k takejto neobyčajnej práci. Posledne viezol napr. DEEP PURPLE. Z Norimbergu vraj vyrazili vo štvrtok o 18:45. Za ten čas, čo sme sa spolu rozprávali, hudobníci a dvaja technici dospávali v autobuse. Šoférov „fahrplán“ na nasledujúce hodiny vyzeral tak, že sa chcel umyť, najesť a spať, pretože o polnoci mal s FREEDOM CALL vyraziť naspäť do Nemecka, kde ich nasledujúci deň čakalo vystúpenie v Koblenzi. Kapela mala v zmluve v rámci cateringu obložené misy a ovocie, ale šofér si prial niečo teplé a nemala to byť pizza. Kým sme to zariaďovali, tourbus pomaly ožíval. Z hudobníkov som ako prvého stretla Chrisa Baya (vocals, guitars). Tie isté privítacie frázy na úvod. Chris bol od prvého okamihu veľmi priateľský a otvorený. Chvíľu sme sa rozprávali o tom, akú mali cestu. Prebehla v pohode, akurát, že bola veľmi dlhá. Postele v nightlineri sú vraj celkom pohodlné, čo ma prekvapilo, pretože kedykoľvek čítam reportáže z turné, vždy sa tam nejaká výčitka voči nim nájde. Kým Freedomáci prišli, v Martine krátko spŕchlo. Medzičasom však znova začalo svietiť slnko, čo Chris komentoval, že ho priniesli so sebou. To isté tvrdili MIDNIGHT SCREAM, ktorí akurát hrali na „Áčku“. V budove, kde mala kapela pripravené šatne a catering, som si podala ruky s Danielom Zimmermannom (netreba asi písať o koho ide), basákom Ilkerom Ersinom a klávesákom Nilsom Neumannom.Trapas sa mi stal s gitaristom Cedrikom „Cede“ Dupontom (aj SYMPHORCE), pretože som ho pri zoznamovaní nespoznala. Moja úprimnosť sa zase prejavila na nesprávnom mieste. Nemusela som mu to hneď zavesiť na nos. Daniel mi pomohol zahrať to do autu, ale Cede sa chvíľu ku mne správal odmerane. Asi o polhodinu mi svitlo, s kým mám tú česť! Pri prvej príležitosti som sa mu ospravedlnila a napravila si reputáciu tým, že mám posledný album SYMPHORCE a že sa mi veľmi páči. To zabralo a tak som sa dozvedela, že momentálne chystajú nasledovníka „Twice Second“, po ktorom budú nasledovať aj koncerty.

Kým si kapela pochutnávala na jedle, na amfiteáter prišli dvaja novinári zo Žilinskej regionálnej televízie s ambíciou urobiť interview práve s FREEDOM CALL. Mojou úlohou bolo dohodnúť s kapelou termín. Cede za celú kapelu navrhol čas ešte pred koncertom. Interview som nakoniec aj tlmočila, pretože ani jeden z redaktorov neovládal jazyky, čo by až tak nevadilo. Horšie už bolo, že o FREEDOM CALL nemali ani poňatia a vyhovárali sa na moderátorku (že by fiktívnu?), ktorá mala pôvodne prísť aj s pripravenými otázkami. Tak potom vyzerali aj témy rozhovoru: aká bola cesta, ako sú zatiaľ spokojní s organizáciou festu, ako sa im páči na Slovensku, aký nový album chystajú a v akom štýle sa ponesie. To už nevydržal Cede a sucho odpovedal: „Pôjde o mix hip-hopu a rapu.“ Chris rýchlo zachraňoval situáciu... Na záver už len pozdrav pre Žilinskú televíziu, s ktorej vyslovením bol trochu problém. Priznám sa, že som Freedomákov aj obdivovala, s akým entuziazmom sa zhostili povrchných otázok. Chrisovi som dávala ešte rýchlokurz slovenčiny, čo sa pozdravov týka. Neviem, či „ahoj“ a „dobrý večer“ nakoniec počas koncertu použil. Ich set bol naplánovaný na 20:50 a trval 90 minút, ale kvôli meškajúcim ARAKAIN sa  posunul asi o dvadsať minút skôr.  Nech mi odpustia, že som z ich koncertu videla len jednu skladbu. Zachraňuje ma snáď len to, že som ich dávnejšie videla ešte so Saschom Gerstnerom ako predkapelu HAMMERFALL.

Po koncerte som stretla spokojného a vysmiateho Chrisa, nadšeného z koncertu. Všimol si síce menší počet ľudí, ale bol úplne unesený atmosférou, ktorú dokázali vytvoriť. Postupne sa všetci zamiešali medzi fanúšikov. Ostali by snáď aj dlhšie, keby mohli. Daniel má Slovensko veľmi rád, nielen že tu bol po štvrtýkrát ako hudobník, ale pochválil sa, že má pochodené Vysoké Tatry. Chris zase v interview spomínal, ako ho očarila príroda a naše zelené lesy. Takže sme zabodovali!

Vyprevádzanie FREEDOM CALL prebiehalo počas koncertu DESTRUCTION. Freedomáci mi prirástli k srdcu predovšetkým po ľudskej stránke. Ich hudba ma veľmi neoslovuje, preto si cením, že som ich mala možnosť spoznať takto zblízka. Rozlúčili sme sa ako starí dobrí kamaráti a navzájom sme nešetrili slovami vďaky. Dan dokonca osobne poďakoval MetalMame (teta Poliaková) za starostlivosť. Spoločné fotky na pamiatku a „tschüss“. Pred očami som už mala len svetlá nightlinera miznúce v diaľke...