Atmosféra ustúpila a zostala len šeď. Melódie sa stratili a zostali len prázdne miesta...Aj takto stručne by sa dal charakterizovať posledný počin pomerne známych nemcov AGATHODAIMON. Tentokrát platí, že čím dlhšia doba uplynie medzi dvoma albumami tým úmernejši je nasledovný neúspech.

Keď si spomeniem na „Chapter III“, kde sa kapela predstavila vo vynikajúcej forme temer po všetkých strankách a priniesla výborný energický materiál nabitý ako blackovou zúrivosťou, tak i mnohými zdarilými melódiami a špecifickou temer až romantickou atmosférou. Na „Serpents Embrace“ síce nájdeme pomerne to isté, lenže v trocha inom podaní,  tentokrát horšom. Aj keď rozbeh vyzerá sľubne a zdá sa, že tu máme „Chapter IV“, tak s postupujucími minútami sa u mňa len dojmy z jednotlivých trackov zhoršujú. Zvuk, štylizácia a riffy zostali temer nedotknuté vo svojej podstate, nápady ale akosi došli. Tu by som mohol aj recenziu skončiť. Hodnotenie 5.5 by na základe toho bolo až príliš neadekvátne. Teda, aby som len nekritizoval, nájdu sa aj celkom svieže, tiež nejaké tie predtým u AGATHODAIMON nepočuté postupy, lež je ich ako šafránu. Výraznejšie je použitá elektronika tvoraca chvíľami celkom svieže melódie, kde by som napríklad vyzdvihol titulnú „Serpents Embrace“... Tradične príjemné je striedanie melodických vokálov a blackového škrekotu. Práve tieto čisté odľahčenejšie a atmosférickejšie party tvoria podľa mňa najvydarenejšie chvíle pri počúvaní... Výraznejším dojmom pôsobia tiež sóla, alebo akustické vyhrávky s jemným nádychom epiky. Je treba poznamenať, že to už tu raz bolo...a v lepšom prevedení samotnej kapely. Aj teraz pri písaní týchto riadkov a počúvaní nahrávky mi pripadá, že dobré nápady su zabité vatou nemelodických nasekaných riffov, respektíve pričastým opakovaním tohto istého motívu. „Žiarivým“ príkladom v tomto by bola napríklad „Faded Years“, alebo „Bitter End“... Na druhej strane celkom zaujímavým experimentom je „Solitude“, klavírna skladba s elektronikou a ženským vokálom s pochmúrnou atmosférou... Paradoxne pre mňa to najlepšie prichádza v závere albumu v podobe „Feelings“. Táto skladba sa ozaj podarila a keby tak vyznel celý album hodnotil by som ďaleko vyššie. Tu AGATHODAIMON použili všetky postupy, ktoré robia ich tvorbu zaujímavou. Ostré riffy s melancholickým podtónom príjemná harmónia a čisté vokály všetko pestro zaranžované. Zvukovo a produkčne sa nič oproti minulosti nezmenilo..

Žiaľ, možno som od tohto albumu očakával príliš, ale plynie ako ťahavá padajúca kvapka medu. Pomaly nevýrazne prejde okolo vás možno s trocha sladkou príchuťou v podobe niekoľkých výborných momentov. Ináč však nezanechá nič hlboké, ani prevratné. Tam kde boli predtým silné nápady a melódie, je tentokrát len vata.