Nepreniknuteľná hmla vládne mrazivému ránu. Režúci chlad núti k pohybu. Slnko práve vychádza. Mliečne chuchvalce sa lenivo prevaľujú cez úbočia. Nikde žiadny pohyb... žeby ešte všetko spalo? Vlastné kroky sú jediný zvuk, ktoré ľudské uši dokážu zachytiť. Hmla hustne. Ticho vnímaš ešte intenzívnejšie. S ťažkosťami prehĺtaš sliny. Kráčaš. Chlad, hmla, šero. Stojíš. Hmlou sa rozliehajú rozostrené tóny. Čo to je? Kráčaš. A opäť stojíš. ČO TO JE?

Príchod. Príchod mrazivej smrti. Severskej melodickej smrti. HYPOCRISY.

„In the dimension beyond the twilight
A soul is waiting to be reborn
After a lifetime of repenting sin
A new life is about to begin“

Tóny úvodnej „Born Dead Buried Alive“ pripomenú ROTTING CHRIST a ich atmosferický skvost „Genesis“.

„But something went wrong that fateful night
And the cosmos went berserk
A fusion of the heavens
And the sphere where the dark ones lurk“

No bolo by veľkou chybou označiť týchto Švédov (bubeník v momentálnej zostave je síce rodený Nór, ale má jednoducho smolu – väčšina vyhráva) nálepkou atmosferický metal. To dokazuje nasledujúca „Eraser“. Melodický death metal vytiahnutý rovno z mrazničky. Pri počúvaní omŕzajú uši – bez poriadnej čiapky je to fakt hazard – ale nie a nie napočúvať sa tohto kúsku. Mal som možnosť zhliadnúť aj live záznam z Wackenu. Zabíjal melodikou. Za momentálnych kráľov melodického death metalu asi väčšina poslucháčov považuje IN FLAMES. „Pokrytecká“ odrhovačka „Stillborn“ kľudne mohla byť na ich predposlednom albume „Reroute to Remain“. Síce by tam mierne vytŕčala, ale inak by vcelku zapadla. Rozdiel je hlavne v tom, že IN FLAMES už zďaleka nie sú to, čím bývali, zatiaľ čo HYPOCRISY pokročili míľovými krokmi vpred. Aj keď miestami robia to isté, výsledok je úplne iný. Stačí si zobrať takú „Dead Sky Dawning“. Opäť chytľavý odrhovačkový refrén, no skladba toho ponúka podstatne viac ako len prvoplánovaný primitívny pokus o natlačenie sa do učí poslucháča. Navyše „hitovky“ sú podopĺňané (alebo skôr naopak?) majestátnymi záležitosťami typu „The Abyss“ alebo „The Departure“, ktorých severskú atmosféru mohli kľudne použiť hudobníci na dlhodobé uskladnenie rýchlo kaziaceho sa polotovaru, no na rozdiel od nemenovaných kolegov (AMON AMARTH) tak z mne neznámych príčin neurobili.

Vcelku zaujímavá je sci-fi tématika albumu, posúvajúca textovú zložku ďalej od klasických death metalových vôd. Časť textov údajne napísal Dan Swanö. K hudbe pasujú viac ako dobre, zdatne dopĺňajú celkovú atmosféru, no v konečnom dôsledku nejde o nič svetoborného, ale latka sa rozhodne nepodlieza.

Som rád, že kapela okolo Petera Tägtgrena sa nezastavila na jednom mieste a nepustila sa do bezhlavého ryžovania po vzore kolegov IN FLAMES. Vlastne by som asi ani nemal spomínať tieto dve kapely v jednej vete, keď si uvedomím, akým vývojom HYPOCRISY prešlo napríklad od takého „The Fourth Dimension“. HYPOCISY momentálne produkujú jednoznačne hodnotnejšiu a zaujímavejšiu hudbu. Atmosférou sa to ani nedá porovnávať. Neoslovia s ňou síce až toľko ľudí, ale asi si to ani nekladú ako hlavný cieľ ich tvorby. Otázne len bude, do akej miery sa bude dať kvalitná štúdiová práca preniesť na svetové pódia.

No žlč som si už vylial, tak ešte rýchlo zhrnúť „The Arrival“. Zabudnite na „Catch 22“. Je tu nové HYPOCRISY. Mrazivé, atmosferické, melodické a hlavne smrtiaco chytľavé.