“Sniežik sa nám chumelí zimička už prišla. Polia, lúky vybieli, zapadne cestička“... asi túto si zanôtil nejeden člen EPG , usporiadateľskej agentúry sobotňajšieho minifestu v Martine. Bohatá snehová nádielka, ale aj kataklyzmické zmeny v stave prírody po piatkovom orkáne, ktorý sa prehnal Slovenskom, odradili mnohých fans od návštevy tohto podujatia. Napriek tomu ich takmer tisícka do martinskej športovej haly dorazila.

Celkom slušná organizácia spôsobila, že tento krát sa celé podujatie začalo, na naše pomery neskutočne, na minútu presne. Celú túto prehliadku rýchlosti, melódie a spevu prevysokého otvorili severočeši KRLEŠ. Ako prví mali najviac času na nastavenie optimálneho zvuku, čo sa myslím do značnej miery podarilo. Hrali sa prevážne veci z ich vlastnej tvorby, ako z novinky („Zkrat“, „Noc“, „Prazdnotou svíti mi plamenomet“, „Rytiři bez koní“), tak aj staré osvedčené songy: „Krav´n´roll“, „Kletba“ . Speváčka Zuzana Martincová opäť dokázala, že je výborná frontwoman. Jej pódiový výkon bol oproti aktuálnej nahrávke “Slzy Arkóny“ omnoho razantnejší, mal silu a “drajv“.
...a ľudí pomaly pribúdalo nie len v hale ale aj pod pódiom.

Druhou predkapelkou večera boli POWER 5, ktorí majú na svojom konte podobne ako KRLEŠ už tri albumy. Príjemný, technicky celkom dobre zvládnutý heavy/power/speed metal. Malou vadou krásy na ich vystúpení bol dosť neistý a mierne afektovaný spev. Set tvorili skladby prevažne z nového albumu “Minuty věčnosti“ („Tisíc let“, „To se musí stát“, „Roztrhni mě“, „Oheň a žár“, „Faust“, „Orient opiát“, „Minuty věčnosti“). SALAMANDRA čoby hviezda predkapiel završovala český blok a prvé kolo hrania. V kapele sa na uvoľnenom poste speváka objavil nový človek Ivan Borovský z kopřivnických MORAVSKÝ ANDĚL. Po obligátnom intre nastúpil hneď úvodný flák „Forefather’s Realm“ z novinky “Great Moravian Elegies“. Rovnako, ako kapely pred ňou, sa aj SALAMANDRA sústredila prevažne na songy z aktuálneho albumu („Hero“, „Everlasting Fame“, „Nothing But Dust“, „The Blackest Wings“) a niečo málo pridali aj z dvojky („The King“, „The Today“). Škoda len, že v ich tvorbe som nepostrehol veľa originality a vlastnej invencie, lebo muzikanti to nie sú zlí a technicky na to majú.

Mladí, razantní, divokí, mierne pripití a veľmi, veľmi rýchli boli kozmopolitní chlapci, ktorí sa stretli vo Veľkej Británii, kapela DRAGONFORCE. Svojej povesti najrýchlejšej speedovej kapely na svete neostali nič dlžní. Naozaj rýchlejšie to už nemohli zahrať, ale práve tá rýchlosť sa ukázala byť najväčším kameňom úrazu. Skladby splývali jedna do druhej, k čomu prispel aj zle nastavený zvuk. Nabití energiou prebiehajúci hore-dole cez celé pódium ukázali síce, že pri závratnej rýchlosti hrania sa dá nie len pobehovať, popíjať plechovkové pivo z držiakov upevnených na mikrofónových stojanoch, ale občas zahrať aj nejaké to trefné sólo. Gitarista Sam, preborník to v absorbcii alkoholu a iných psychotropných látok, predviedol, ako sa dá počas vystúpenia hrať s ulomeným gitarovým káblom či spadnúť aj viac ako jedenkrát. Nápodobne na tom bol i vokalista ZP. Klavesák Vadim sa pre zmenu rozhodol, že lepšie ako spadnúť sám, je zhodiť stojan aj s oboma klávesmi. Set pozostával zo skladieb z oboch ich doterajších albumov. Ich produkcia na mňa pôsobila dojmom značnej rozháranosti a nekonkrétnosti. Hudobne žiaľ začali po nejakých piatich-šiestich skladbách zaváňať stereotypom, a trochu nudiť. Výborný výkon podal bicmen Dave Mackintosh (ex-BAL-SAGOTH). Predviedol fakt to najrýchlejšie, čo sa v speed metale dá zahrať, a neodpustil si aj typické blackové klepanice. Škoda len, že v tom zvukom guláši nebolo možné si jeho hru dokonale vychutnať. A pritom stačilo tak málo, level trochu nižšie a tichšie.

Playlist:
„Black Fire“, „Fury“, „Fields“, „Black Winter Night“, „New Ballad“, Vadim’s Solo, „Soldiers“, „Prepare For War“, „Spirit“, „Starfire“, „Valley Of The Damned“, „Heart Of A Dragon“.

Až potiaľ sa držíme správneho časového harmonogramu a všetko ide tak, ako má byť, žiaľ len do chvíle, keď nepríde z „réžie“ informácia, že SHAMAN si zabudli v Brazílii prevodník na 220 V a ich na 120 V napájané klávesy by nemuseli toto vystúpenie prežiť. Dobrá správa ale je, že dotyčné zariadenie už je na ceste z Čiech. Kedy však dorazí nik nevie, preto naťahujte ako sa dá!

Po hyper rýchlych DRAGONFORCE bol KOTIPELTO vítanou zmenou vzhľadom na to, že jeho hudba zachytáva širšie štýlové spektrum. Nie je to vždy len speed za každú cenu. Timovi sa dostalo od fanúšikov vrelého prijatia, čo sa samozrejme dalo očakávať. Prispeli k tomu aj jeho frontmanské schopnosti a naučené grify, ako ich poznáme z jeho účinkovania v STRATOVARIUS, ale oproti DRAGONFORCE aj lepší zvuk. Dve sólovky sú na zostavenie koncertného setu predsa len asi trochu málo, preto veľký priestor dostali sólové exhibície. Hneď v prvej časti setu sa predviedol bicman Mirka Rantanen, hrajúci napr. ešte v THUNDERSTONE a TUNNELVISION. Timo neustále vyzdvihoval basáka Lauri Porru, známeho takisto z TUNNELVISION a klávesáka Mikko Harkina, ex-člena SONATA ARCTICA, teraz WINGDOM. Jeho pozornosti akoby ušiel gitarista Tuomas Wainola (HEARTPLAY, NYLON BEAT), ktorého snáď ani počas koncertu nepredstavil. Timovci siahli aj na covery. Ako prvú vytiahli „I Surrender“ (RAINBOW), čím len potvrdili svoje hard rockové korene. Po divotvornom Mikkovom sóle zaradili to, čo asi nikto nečakal – „Rising Force“ z produkcie Yngwie Malmsteena. Len škoda, že uprostred nej prišlo na rad ďalšie inštrumentálne medley. To, na čo sa fanúškovia Kotipelta tešili asi najviac, došlo v závere setu. Od Timovych bývalých chlebodarcov STRATOVARIUS zaznelo „SOS“ z „Destiny“ a „Black Diamond“ z „Visions“.

Playlist:
„Travel Through Time“, „Lord Of Eternity“, „Evening’s Fall“, „Seeds Of Sorrow“, Drum solo, „Coldness Of My Mind“, „Waiting For The Dawn“ + guitar solo, „Can You Hear The Sound“, „Snowbound“, „I Surrender“, Keyboard solo, „Rising Force“, „Take Me Away“, „SOS“, „Reasons“, „Black Diamond“.

Krátko pred polnocou odštartovali svoje vystúpenie SHAMAN introm „Ancient Winds“, ktoré sa prehuplo do „Here I Am“. Ak aj publikum javilo drobné známky únavy, André Matos ho z nej musel zákonite vytrhnúť svojim temperamentom. Ani sekundu nezotrval na jednom mieste, preto bolo aj umením zachytiť ho fotoaparátom. Bol neustále v pohybe so stojanom od mikrofónu v ruke, ale jeho spevácky výkon tým vôbec netrpel. Viac trpeli asi stojany a bezdrôtové mikrofóny, z ktorých priebežne tri zlikvidoval. Fanúšikov si získal aj pozdravmi a krátkymi vetami v takmer bezchybnej slovenčine. Talent na jazyky mu určite nechýba, ovláda ich vraj hneď šesť! Celý koncert SHAMAN sa niesol v znamení brazílskeho temperamentu, inak si neviem vysvetliť vyše desať minút trvajúce bláznivé sólo na bicích, ktoré malo za dôsledok až dvojnásobné roztrhnutie blany a následnú výmenu „rytmičáka“. S blížiacim sa koncom setu získal koncert na atraktívnosti aj vďaka hosťujúcim muzikantom.

Pomalú skladbu „Fairy Tale“ odohrali SHAMAN s tuzemským huslistom Jančim Ďurským. Pri nasledujúcej „Pride“ a „Breaking The Law“ sa k Hugovi Marriuttimu pridal Roland Grapow. V druhej menovanej k mikrofónu pribudol ešte Timo Kotipelto. Roli sa do toho tak „oprel“, že ku koncu sa mu podarilo roztrhnúť strunu na gitare. Myslím, že fanúšikovia si nič viac nemohli priať. Snáď len Tobiho Sammeta, ktorého účasť bola dopredu avízovaná. Žiaľ Tobi si to, napriek naliehaniu ľudí z hudobnej branže a svojej veľkej nerozhodnosti, nakoniec rozmyslel.

Časť playlistu bez poradia:
„Ancient Winds“, „Here I Am“, „For Tomorrow“, „Mr. Crowley“, „Fairy tale“, „Ritual“, „Pride“, „Breaking The Law“

Petra+Jeremy