Skutočne úprimne ďakujem LED ZEPPELIN, že po tragickom úmrtí bubeníka Johna Bonhama nikdy nepodľahli lákaniu peňazí natoľko, aby svoje meno predali a vymenili za kvantum lacných reedícií, reunionov, rarít a šuflíkových noviniek. Predovšetkým pedantnosť Jimmyho Pagea a dôslednosť, s ktorou po rozpade skupiny vypravuje do sveta ojedinelé „novinky“ majú na svedomí to, že každý záznam, ktorý vyjde pod hlavičkou LED ZEPPELIN je skvost. Či už je to (vďaka cenovej politike Popronu z dôb tesne po revolúcii) mimoriadne rozšírená výberovka „Remasters“, fantastický živý záznam „BBC Sesssions“, trojdiskový komplet „How The West Was Won“, alebo takmer súbežne vydané, bezmenné DVD.

Vyše päť hodín(!) obrazovo i zvukovo remasterovaného materiálu otvára kompletný, hodinu a trištvrte dlhý záznam z Royal Albert Hall, datovaný na 9. január 1970, tesne po vydaní druhej platne čerstvých LED ZEPPELIN. Repertoár je ešte postavený na prevažne bluesových základoch (začiatok „I Can´t Quit You Babe“ je doslova drevný). Ťažisko repertoáru tvorí pätnásťminútová adaptácia „Dazed And Confused“ so šialeným sláčikovým intermezzom a hlavne dvadsať minút trvajúce sólo vtedy 21-ročného Johna Bonhama na bicie. Dychberúca prehliadka bubeníckych techník, od zbesilého mlátenia po hru bez paličiek však neskĺzava do prázdnej exhibície, drží a rozvíja štruktúru danú podstatne kratšou albumovou verziou. Celý koncert zaujme hlavne onou kombináciou virtuozity na jednej strane a jednoduchosti či chytľavosti na strane druhej. Skvelý zvuk dáva vyniknúť nedocenenej basgitare šedej eminencie kapely Johna Paula Jonesa, Robert Plant je v skvelej forme, jeho hlas je nezriedka len ďalším, skvele zvládnutým nástrojom (a keď v medley verzii „How Many More Times“ zavrní lascívny verš „Squeeze me baby, till the juice runs down my leg“ z „The Lemon Song“, stavím sa, že nejednej fanynke sa podlomili kolená). Obraz je kvôli pochopiteľnému obmedzeniu záznamových techník prostý modernej „výpravnosti“ a opulentnosti, na druhej strane show snímaná zblízka, s častými detailnými zábermi, pôsobí dojmom osobného zážitku.

Vikingská „Immigrant Song“, úvod druhého disku zo Sydneyského Showground, už zachycuje inú skupinu. „Valhalla, I am coming...“ – ďaleko od bluesových klasík, rok 1972 je prechodom k epickejším, dnes by sa povedalo „progresívnym“ LED ZEPPELIN. Štvorica piesní z natrieskanej newyorskej Madison Square Garden je mixom medzi starými a novými zepelínmi. Razantná „Black Dog“, Tolkienom ľahko inšpirovaná, hippie „Misty Mountain Hop“, tradičná balada „Since I´ve Been Loving You“ a artrocková „The Ocean“ v podaní viditeľne suverénnej skupiny dokumentujú víťazné ťaženie Olovenej vzducholode Spojenými štátmi. Najpôsobivejšou časťou kompletu je vystúpenie v londýnskom Earls Court z mája 1975. Úvod sa nesie v intímnom akustickom duchu, od krehkej kvetinovej hymny „Going To California“ show graduje cez plne elektrické „In My Time Of Dying“ a „Trampled Underfood“ až po legendárnu, nenapodobiteľnú „Stairway To Heaven“. Ukážka zvládnutia všetkých polôh, španielkovej romantiky, psychedélie či metalu v závere „Schodov do neba“ v rámci jedného setu. Posledný koncertný záznam pochádza z predposledného roku existencie LED ZEPPELIN. Pred takmer polmiliónovým obecenstvom mamutieho festivalu v Knebworth sa prezentuje superskupina, svojim núteným rozpadom symbolicky uzatvárajúca artrockové sedemdesiate roky. Kompozície „Achilles Last Stand“ či „Kashmir“ sú v zlatom fonde aranžérsky košatej, „umeleckej“ populárnej hudby – a aj v boome progresových kapiel z poslednej dekády minulého storočia sa im vyrovná len máločo. Set končí „Whole Lotta Love“ s dátumom vzniku 1969, pripomenutím začiatku završujúca desaťročie tvorby jedného z pilierov (zďaleka nielen) tvrdého rocku. Pre technickú stránku druhého disku platí do bodky to, čo pre DVD číslo jedna. Bezchybný výkon celej štvorice (pri jeho pozorovaní úplne nerozumiem móde zdvojovať či ztrojovať nástroje v zostavách súčasných skupín), výborný zvuk a obraz, ktorého jediným limitom je dobová technika.

Proces vzniku tohoto DVD zo 132 kotúčov filmového materiálu popísal režisér Dick Carruthers ako „stavanie katedrály zo zápaliek“. Podarilo sa, chrám stojí; prvý oficiálny obrazový záznam LED ZEPPELIN od roku 1976 je na stovky míľ vzdialený bežným, rýchlokvaseným DVD. Odhliadnuc od luxusného, „bibliofilsky“ digipakového balenia obsahujúceho dva booklety, či neuveriteľnej úrovni remasteringu, sú obidva nosiče po okraj natrieskané úžasnou hudbou. Reprezentatívne a citlivo vybratou, zachycujúcou kapelu v štyroch fázach kariéry, na prvý pohľad odlišných, ale bez výhrad zrkadliacich vrcholnú formu. Máloktorý obrazový záznam je tak dôstojným odrazom tvorby jeho protagonistov.

Neviem, čo iné si zaslúži absolútne hodnotenie.