Napriek tomu, že NEUROSIS boli vždy známi pôsobivými vizuálnymi prezentáciami, umocňujúcimi zážitok z ich brutálnej a intenzívnej hudby, keď potom v čase vydania štúdiovej verzie „A Sun That Never Sets“ oznámili prípravu aj vizuálnej podoby diela, ktoré svojho času otváralo novú kapitolu vo vývoji kapely, nejeden priaznivec veteránov zo San Franciska musel byť prekvapený a určite opodstatnene vkladal do pripravovaného DVD nemalé očakávania. Oprávnené boli rovnako aj obavy, či si kapela nevzala príliš veľké sústo, vzhľadom na postavenie NEUROSIS (síce rešpektovanej a vplyvnej, ale ešte stále UG formácie) a z toho vyplývajúcu otázku financovania celého projektu (vydavateľstvo Relapse tiež nedisponuje tučnými kontami) a teda aj samotnej kvality výsledného produktu. Hneď na úvod treba poznamenať, že keďže NEUROSIS nepracujú s rozsiahlymi rozpočtami ako kedysi PINK FLOYD pri živých prezentáciách, rovnako ako napríklad TOOL disponujú nápadmi, čo je niekedy dôležitejšie než výška rozpočtu. Navyše sa našlo zopár ochotných známych, či stálych spolupracovníkov v podobe hercov, kameramanov alebo samotného Josha Grahama (kategória spolupracovníkov, prevzal projekcie na ich koncertoch po Pete Inc., inak je aj členom RED SPAROWES), pre ktorých išlo o česť i istú výzvu zúčastniť sa tohto projektu. Samotná kapela prispela okrem hudby aj nápadmi do jednotlivých stvárnení doposiaľ len čisto hudobných kompozícií i vlastnoručnou účasťou za kamerou.

Poradie skladieb ostalo nezmenené, takže celé DVD v tomto smere kopíruje priebeh pôvodného audio nosiča. Úvodná „Erode“ s ťahavými škrípajúcimi zvukmi, obrazne povedané rozťahuje a rozcvičuje poslucháčove uši. Samotná vizuálna podoba tohto intra z „A Sun That Never Sets“ hneď uvedie jeden z ústredných symbolov sprevádzajúcich obaly a booklety albumov NEUROSIS už dlhé roky, teda špirálu. Pri nasledujúcej „vodnej“ „The Tide“, kde obraz s hudbou dokonale reflektujú silu a moc vody, začína byť jasné, že kapela poňala tvorbu klipov na tomto DVD odlišne, než sme tomu zvyknutí z vysielania rôznych hudobných televízií. Obrazová podoba tu ide počas celej dĺžky trvania „A Sun That Never Sets“ ruka v ruke s hudobným obsahom a výsostne reflektuje emócie, či nálady obsiahnuté v tej ktorej skladbe, zároveň do istej miery podáva výklad textu, či už v konkrétnejšej a jednoznačnej rovine („Crawl Back In“), alebo viac abstraktne až symbolicky ako v prípade titulnej kompozície. U „Crawl Back In“ ide o maximálne jednoduchú, ale o to efektívnejšiu variáciu na tému zlomeného srdca. Slová obdivu adresujem ústrednej postave tohto klipu, hercovi Joe Van Pattenovi, ktorého tvár a telo naozaj sugestívne zobrazujú všetku tú agóniu, kŕče a zúfalosť, ktorú to všetko v niektorých prípadoch obnáša, takže vnímavejšieho diváka bude v prípade spracovania tejto skladby riadne mraziť. Kategóriu klipov, ktoré zachytávajú samotnú hru kapely zastupuje napríklad titulná „A Sun That Never Sets“. Nejde však len o tradičné scény kapely hrajúcej na pódiu, a aj tu si na pomoc treba zobrať text, pretože krvná stena, cez ktorú sú vám sprostredkované zábery na kapelu, ma oporu práve v ňom: „The blood that flows through me is not my own. The blood is from the past, not my own. The blood that leads my life is not my own. The blood is strength, I´m not alone.“

Zvláštnosťami sú „From Where It’s Roots Run“, zachytávajúca prečudesné spojenie/splynutie muža so stromom a doslova apokalyptická „Resound“, pozostávajúca z tela zmietajúcej sa ženy, na ktoré sú premietané nalietavajúce vrany. Ak bolo zámerom týchto dvoch kúskov zanechať v divákovi zvláštny a ťažko definovateľný pocit, podarilo sa. V záverečnej a asi najvýpravnejšej „Stones From The Sky“ opäť dochádza k vkusnému oživeniu, vo všeobecnosti už vlastne vyčerpaného, havranieho námetu. Spomedzi typických symbolov objavujúcich sa doposiaľ hlavne v textoch treba spomenúť slnko, krv alebo konkrétne motív putovania a neustáleho hľadania v „From The Hill“. Spomedzi farieb jednoznačne dominuje krvavočervená až žltá, striedanie svetla a tmy (z ktorého víťazne vychádza tieň a šero) a spomínanej vodnej modrej.

To však nie je všetko. NEUROSIS dali priestor svojmu večne experimentujúcemu alter egu TRIBES OF NEUROT. Pod hlavičkou TRIBES OF NEUROT tak majú na svedomí hneď niekoľko zaujímavých počinov, či už v podobe „Grace“ (doplnkového CD k albumu „Times Of Grace“, ktoré si v prípade dostupného technického vybavenia môžete vychutnať súčasne s pôvodným albumom, alebo samostatne), alebo individuálnych počinov ako „Adaption And Survival“ obsahujúcim v noci nahrávané, v štúdiu upravované a domixované zvuky rôzneho hmyzu. Na materiále „A Resonant Sun“ demonštrujú rozklad pôvodných skladieb z „A Sun That Never Sets“ pomocou tzv. procesu recyklácie (podrobný popis procedúry inšpirovanej pokusom umelca Alvina Luciera z roku 1970 nazvanom „I’m Sitting In A Room“ nájdete v booklete priloženom k DVD) na elementárne tóny, ktoré však prenášajú rovnaké emócie ako riadne verzie skladieb. Kým úvodné songy, ktoré prešli len niekoľkými recykláciami, okrem zhoršenej kvality zvuku neprinášajú výrazné rozdiely, neskoršie skladby s úmerne narastajúcim počtom recyklácií umožňujú sledovať spomínaný rozklad, ktorý však podľa môjho názoru predstavuje prekrytie jednotlivých zvukových vĺn do jedného celku, čo sa niekde v polovici materiálu od TRIBES OF NEUROT prejaví zreteľnými ťahavými zvukmi, až kým sa aj posledné zbytky pôvodných skladieb na samotnom konci albumu nezlejú do jednoduchých primitívnych tónov. Vizuálna podoba „A Resonant Sun“ je už príliš minimalistická a dá zabrať aj najotrlejším zvedavcom.

NEUROSIS sa na DVD verzii „A Sun That Never Sets“ podarilo, spôsobom sebe vlastným, posunúť prístup k tvorbe takéhoto materiálu od v súčasnosti takmer výlučne komerčných zámerov, predovšetkým k plnému využitiu vlastnej tvorivosti, takže kúpa „A Sun That Never Sets“ rozhodne nie je len ďalšie hudobné DVD do zbierky. A hoci som skôr zástancom názorov, že o vizualizáciu hudby sa má starať v prvom rade poslucháč a jeho fantázia, týmto DVD NEUROSIS opäť vyčnievajú z množstva vydaných a na vlas rovnako koncipovaných materiálov typu home video/koncert. A opäť sa raz potvrdilo, že niekedy je dôležitejší dobrý nápad než rozpočet a že emócie možno vyjadriť, na rozdiel od progresívnych ikon potrebujúcich na vyjadrenie základných pocitov spleť zložitých akordov, rytmiky, vrátane kastrácie vokalistu (aby som si rýpol), jednoduchou cestou a celkom prirodzene.