OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Existuje zopár albumov v rámci rôznych štýlov, ku ktorým sa dá kedykoľvek vrátiť, pretože už vo svojej dobe patrili k nadčasovým skvostom, priekopníckym dielam, ktoré prispeli k zásadnej zmene smerovania scény, ku ktorej patrili. Ťažko povedať, nakoľko album „Omnio?“ stál na začiatku takejto zmeny, pretože smolou nórskych priekopníkov metalovej avantgardy IN THE WOODS... bola vždy ich nenápadnosť.
Pôvodne pagan black formácia už na svojom debutovom albume „Heart Of The Ages“ naznačila, že akési štýlové škatuľky, prípadne čisto black metalová obmedzenosť si u nich svoje miesto nenájdu. Málokto však čakal, že po debute a reedícii svojho prvého dema príde vlastne už na druhom radovom albume k takej veľkej zmene. Písal sa rok 1997 a metalová hudba sa krútila v tornáde zmien. Objavovali sa prvé náznaky prechodu ku priamočiarejšej, komerčnejšej hudbe, dlhočizné epické opusy sa prestávali nosiť. A zrazu „Omnio?“. S kultivovanejším doom metalovým zvukom objavili IN THE WOODS... čaro práve siahodlhých kompozícií, o akých sme si mysleli, že už máme dávno za sebou. Žiadne refrény, žiadne slohy, hudba na tomto albume plynie podľa vlastnej logiky, gradácie k rytmickým i aranžérskym vyvrcholeniam sa striedajú s pokojnými plochami metalom ovplyvnenej ambientnej estetiky. Na rozdiel od takých THERION pristupujú IN THE WOODS... k pojmu metalová symfónia zodpovedne, nevykazujú iba bombastické formálne znaky, nekrížia metal s vážnou hudbou, ale naopak, transformujú ho prirodzene, z vnútra. Ak existuje medzikrok od surového doom metalu počiatku deväťdesiatych rokov k súčasnej tzv. postdoomovej forme, jedným takýmto krokom prispela práve táto doska vtedy už neblackmetalovej, neskôr ťažko avantgardnej a dnes už dávno rozpadnutej a v dobrom spomínanej veľskupiny.
Absencia surových vokálov, kultivovanosť a obrovský umelecký rozmer tohto albumu svojho času odradilo veľa ľudí. Málokto mal trpezlivosť lúskať sa 15 minútovou úvodnou „299 796 km/s“, takmer dvanásťminútovou famóznou „Weeping Willow“, ktorej úvod patrí k extatickým vrcholom albumu, či titulnou, dvadsaťpäťminútovou kompozíciou „Omnio?“, ktorú kapela pre istotu rozdelila na tri časti „Pre“, „Bardo“ a „Post“, hoci takmer zbytočne, pretože počúvané oddelene ukracujú poslucháča o komplexný zážitok. Inštrumentálne sa IN THE WOODS... udržali v rovine sympatickej jednoduchosti, kompozične však napodobnili jeden zo svojich veľkých vzorov. ANATHEMA mala v tej dobe obrovské šťastie, že odborná kritika sa vo svojich úvahách o „metalových nástupcoch PINK FLOYD“ držala skôr hudobnej podobnosti.
Našťastie, štýl IN THE WOODS... nenašiel príliš veľa záujemcov o vykrádanie. Album „Omnio?“ tak znie sviežo aj dnes, po ôsmich rokoch, a keďže nemá svojho priameho príbuzného ani medzi ostatnými radovkami ITW, tvorí táto doom metalová „bohémska rhapsódia“ unikátnu stavebnú jednotku hudobnej histórie nielen jednej výnimočnej kapely.
Nadčasový album, obsahujúce kompozične a aranžérsky vysoko nadpriemerný doom metal tak, ako ho nehral nikto predtým, ani potom. Jedno zo zásadných a zároveň najprehliadanejších diel metalovej scény druhej polovice 90. rokov.
X-botteri
- gitara
C:M botteri
- basgitara
Oddvar a:m
- gitara
Jan-ovl. s-tranceTH
- spev
Synne Diana
- spev
Bjorn H.
- gitara
Anders Kobro
- bicie
hostia:
Silje Ulvevadet Dahli
- husle
Pär Arne Hedman
- husle
Kjell Age Stoveland
- viola
Nedim Praso
- violončelo
Arve Lomsland
- klávesy
1. 299 796 km/s
2. I Am Your Flesh
3. Kairos!
4. Weeping Willow
5. Omnio? – pre
6. Omnio? – bardo
7. Omnio? – post
Diversum (2022)
Cease The Day (2018)
Pure (2016)
Live At The Caledonien Hall (2003)
Epitaph (7'' EP) (2000)
Three Times Seven On A Pilgrimage (2000)
Strange In Stereo (1999)
Let There Be More Light (7'' EP) (1998)
Omnio? (1997)
White Rabbit (7'' EP) (1996)
A Return To The Isle Of Men (1996)
HEart Of The Ages (1995)
Isle Of Man (demo) (1993)
Vydáno: 1997
Vydavatel: Misanthropy rec. / Amazonian
Stopáž: 62:51
Produkce: Hans Eidskard a IN THE WOODS...
Studio: Jailhouse studio
Aaaa, ďalší album pri ktorom ma obaľujú príjemné nostalgické spomienky. Opäť prvé stretnutie s týmito Nórmi, opäť poľská originálka (tento krát od Mystic Productions) a zase jeden výborný album, ktorý som vydržal počúvať až do omrzenia. Príjemný doom s v roku 1997 ešte stále nie celkom bežným čistým spevom, v charakteristickom „lesnom“ podaní, čo sa nikam neponáhľa a kde uspáva nie monotónnosť, ale nesmierne uvoľnená nálada. Favoritmi sú presne tie isté kompozície, ako spomína V-dur. Rýchlejšia, ale za názvom stále výrazne zaostávajúca „299 796 km/s“, zasnený výbuch emócií v úvode „Weeping Willow“ a epická dvadsaťminútovka „Omnio?“, v ktorej spevák Jan miestami predvádza polohy Bona Voxa z U2.
Nebudem končiť starými zlatými časmi, ako v prípade recenzie na „The Angel And The Dark River“ od MDB, ale radšej pôjdem vzkriesiť spomínanú originálku.
no tak tohle se absolutni skvost,to je absolutne nadcasovy album....pro me znamenaj itw asi jako pro lidicky zijici v ty dobe beatles....
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.