OPETH - The Last Will And Testament
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
21 nie je jubilejné číslo a teda nie je ničím výnimočné. Čo nám však hovorí, je to, že tradícia koncertov "Without Shame" je už pekne dlhá. Zostava 21-tky ponúkala štyri kapely, menovite RIGOR MORTIS, RAVENCLAW, ETHEREAL PANDEMONIUM, CRUENT STERCURARO. Kupodivu aj na túto zostavu sa prišiel pozrieť dosť veľký počet ľudí. Možno to aj bolo vďaka tomu, že posledne menovaná kapela mala zohrať svoj posledný koncert.
Koncert, ktorý sa tentokrát začal v podstate načas, otvorili mladíci pochádzajúci z Popradu, RIGOR MORTIS. Gitara, basa, bicie a vcelku melodický death s občasnými zabrúseniami k ešte tvrdším polohám. Celé skladby boli vlastne postavené na hre frontmana, ktorý prekvapoval dobrými sólami a vôbec zaujímavou hrou. Zvuk síce nebol najlepší a bolo by dobré, ak by v kompozíciách dostala viac priestoru aj basgitara, a vôbec – z chlapcov bolo ešte cítiť neistotu a možno aj istú premotivovanosť. Do budúcnosti to môže byť ďaleko lepšie, ak zapracujú na vlastnom výraze a viac sa zohrajú. Set uzavreli coverom od BEHEMOTH, kde sa tiež dosť prejavila absencia druhej gitary.
RAVENCLAW ako druhí v poradí nepredstavovali celkom môj šálok kávy. Už aj z názvu môže kdekto vydedukovať, že pôjde o tradičný "hevík". Tak aj bolo. Naposledy, čo som ich videl, hrali dosť mizerne, no tentokrát bolo jasné zlepšenie badateľné. Hrali nejaké heavymetalové hitovky, ktoré mne nič nehovoria, no fanúšikovia štýlu si zrejme prišli na svoje. Vcelku dobrá zohratosť, čitateľný zvuk jednotlivých nástrojov a dobrý spev boli jednoznačnými plusmi kapely. Inak mi vadili hlavne niektoré až príliš primitívne melódie, to však bude asi skôr môj problém. Odhliadnuc od môjho temer nulového vzťahu k tomuto štýlu toto vystúpenie hodnotím ako veľmi podarené a určite lepšie, ako druhá slovenská kapela podobného razenia, HAMMERHEART...
Druhou cezpoľnou kapelou večera boli bratislavskí ETHEREAL PANDEMONIUM. Myslím, že sa jednalo o ich prvé vystúpenie v Košiciach a na nich som bol (nielen) ja dosť zvedavý, keďže sa ku mne doniesli rôzne chýry o ich live vystúpeniach. S kľudným srdcom a úplne priamo môžem povedať, že napriek akýmkoľvek negatívnym poverám, EP ma veľmi príjemne prekvapili a jednoducho boli skvelí. Chýbal síce gitarista, ale možno aj tento fakt priniesol dobrú čitateľnosť do zvuku a tým aj celkového výrazu kapely. Hlavne ma potešilo, že výrazné a počuteľné boli aj klávesy, a tak mi nezostávalo nič iné len sa oddávať notoricky známej produkcii kapely, ktorú sledujem od jej prvopočiatkov. Atmosféra v hľadisku taktiež kulminovala, čo dodávalo účinkujúcim ešte väčšiu energiu. Hral sa prierez všetkými albumami vrátane debutu, odzneli aj chystané skladby, ako aj známe hity "Balada o furmanovi", alebo "Perinbaba Theme". Nevídaný jav nastal pri skladbe "Il Pagano", kde vlasteneckú pasáž odkričalo nadšené publikum, čo len potvrdzovalo výbornú atmosféru v klube. Mňa osobne najviac potešil "An Autumnal Equinox" a taktiež výborný cover od DEPECHE MODE – "Never Let Me Down Again". Jedinou výhradou k tomuto vystúpeniu by som mal k občasným bolestivým "prešľapom" u speváčky, ale dalo sa to prežiť a taktiež ospravedlniť faktom, že na pódiu nebol zvuk najlepší a jednoducho sa nepočula. Túto domnienku mi potvrdil aj Vidar, ktorý sa vyjadril k vystúpeniu nasledovne: "Zvuk na pódiu bolo absolútne peklo, doslova... Pódium sa triaslo z toľkej hlasitosti a bol som prekvapený hneď, ako sme spustili, aké to má grády... Trochu som sa bál o zvuk smerom von, pretože kapely pred nami ho mali mizerný. Jediná nevýhoda boli odposluchy na pódiu a počuteľnosť čistých spevov. Keď som mohol, zapchal som si jedno ucho, inak som spieval, ako som cítil, že by nemuselo byť falošne :) Inak skvelý koncert, ktorý nám pokazila jedine neprítomnosť druhého gitaristu..." Nuž toľko k tomuto vystúpeniu, ja len dúfam, že sa u nás EP ešte niekedy objavia.
Záver patril CRUENT STERCURARO, takže sa jednalo o slušný rachot. Na mňa ho bolo tuším až príliš. Bolo to posledné vystúpenie s prívlastkom "STERCURARO", čiže odteraz je to už len CRUENT. Zvuk bol miestami dosť zlý, ale "gule" to malo veru riadne. Proste tradičná smrtiaca rezanica, tentokrát bez zdržujúcich medzihier. Zaujímavosťou bolo vystúpenie Ivana z NOSTRUM v tradičnej skladbe "Kresťanstvo je piča", na ktorú Ivan trénoval dlhé týždne ten správny tvrďácky a zlý postoj. Zaspieval si aj frontman NOMENMORTIS a netreba opomenúť ani zaujímavú pleťovú masku vyrobenú z liečivého bahna a kečupu, ktorou sa určite prítomné slečny mohli nechať inšpirovať a ja verím, že sa stane tradičnou módou aj na ďalších "Wishfestoch" s takouto dobrou návštevnosťou a atmosférou. Ešte mi napadá jedna poznámka k tomu blatu, ale nechám si ju pre seba.
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Aktuální EP ukazuje dvě tváře současně. Zprvu klasický symfonický patos, pak ovšem skladby „200 Years“ a „Live The Tale“, které se bez sborových refrénů obejdou, a hned je to o třídu lepší. Tudy vede cesta z tvůrčí smyčky a bezradnosti posledních alb.
Je to úplne posledný album THE CURE? Dôstojnejší odchod si neviem predstaviť. Spočiatku nenápadný album si ma postupne omotal melancholickou atmosférou. Hustý oblak hmly, z ktorej sa mi nechce hľadať cestu von. ,,Disintegration" pre toto desaťročie.
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.