Už dávno je známe, že najlepší typicky škandinávsky metal sa nemusí zákonite hrať len v Göteborgu alebo v Štokholme. Vo svojom pôvodnom tvare sa tento štýl už beztak príliš často nevyskytuje a súčasné najväčšie hviezdy IN FLAMES alebo DARK TRANQUILLITY vlastný prejav obohacujú o rôzne elementy. Inak tomu nie je ani na druhom albume Fínov MORS PRINCIPIUM EST, tí stihli na švédske neo-thrash/death metalové jadro vzídené zo zásadných albumov velikánov tohto štýlu nabaliť aj kopu ďalších hudobných vplyvov, ktoré vlastne tiež odrážala tvorba spomínaných pôvodných kapiel, klávesovými podfarbeniami a ženským spevom počínajúc a heavy metalovými súbojmi dvoch gitár končiac.

MORS PRINCIPIUM EST sa napriek množstvu podobne zameraných formácií operujúcich na zaplnenom bojisku darí udržiavať vo sférach vysokého nadpriemeru. Už úvodnú „Pure“ rozbalia v poriadne rýchlom tempe, ktoré predeľujú samplami a nenásilným spevom devy poslúchajúcej na meno Maiju. Samozrejmosťou sú sekané pasáže, zbesilé melodické riffovanie, razantné dvojkopy, kvalitné sóla či symfonicky ladené klávesy, ktoré napríklad v „The Harmony Remains“ natískajú prirovnanie k predorchestrálnej tvorbe DIMMU BORGIR a jednotlivé skladby nezaostávajú ani atmosférou. Neodmysliteľnou zložkou je Villeho správne pľúcny vokál, ako stvorený pre tento štýl (radšej si zahryznem do jazyka, než by ma potom mal niekto lynčovať za prirovnanie k Stannemu), a taktiež poctivé, nápadité a dynamické gitarové sóla. Brutálny sekaný úvod „Parasites Of Paradise“ pripomenie začiatok „Corridor Of Chameleons“ technických freaks MESHUGGAH, lenže MPE základnú kostru rýchlo obalia charakteristickým kolotočom gitarových melódií a klávesových podfarbení. Zvyšok skladieb tiež len potvrdzuje, že MPE majú navrch po technickej i skladateľskej stránke. MPE používajú rozum a okrem logického a premysleného striedania pasáží s rôznym tempom, celkom vhodne predelili album baladickou klavírnou inštrumentálkou, ktorá vám dá nachvíľu vydýchnuť. Potom sa priebeh albumu vráti k pôvodným otáčkam a ušné bubienky vibrujú s pôvodnou frekvenciou. Spomínaná symbolická druhá polovica albumu už však s výnimkou pomalšej inštrumentálnej zasnenosti zvanej „The Glass Hour“ neprináša výraznejšie prekvapenie, oproti úvodu albumu ale za ním ani v ničom nezaostáva. „The Glass Hour“ zároveň ukončuje regulárnu časť albumu, kedže nasleduje dvojica digipakových bonusov, ktoré žiaľ (aspoň na tomto promo CD) oplývajú horším „mp3“ zvukom, ktorý ostro kontrastuje s digitálnym, takmer cyber nazvučením ostatných skladieb (vzhľadom na „rozmery“ labelu Listenable má inak prekvapivo dobrý zvuk aj novinka od ABORTED). So samotným obsahom týchto bonusov to už však nie je tragické, keďže prvý bonus „Blood Of Heroes“ je pôvodne od MEGADETH (pomalší album „Youthanasia“) a MPE sú na tom technicky dostatočne dobre, aby mohli niečo pokaziť. Z „No More“ zase pre zmenu dýcha trochu viac blackmetalová nálada.

Zámerne sa v celej recenzii neobjavuje slovo originalita, avšak to, čím môžu MPE predbehnúť známejších kolegov, je energia a nápaditosť, ktorá už jednotlivým veteránom s pribúdajúcimi rokmi začína chýbať. MPE majú naopak nápadov, energie a počuteľného nadšenia na rozdávanie. Napriek tomu a môjmu ťažko potlačiteľnému nadšeniu ide v prípade „The Unborn“ zatiaľ „len“ o nadmieru príjemný a osviežujúci vánok, avšak až čas a kritický tretí album ukážu, či nás čaká orkán, ktorý narobí riadny prievan v tomto štýle. Ja sám by som už konečne privítal riadne zmeny na vedúcich pozíciách...