FEAR FACTORY majú tak trocha smolu, pretože sa im, ako už mnohým pred nimi i po nich, podarilo vydať album, s ktorým boli všetky ich nadchádzajúce diela nekompromisne porovnávané. Už v roku 1992 vydaný brutálny a chladný debut „Soul Of A New Machine“ definoval FEAR FACTORY ako svojské a originálne zoskupenie, do ktorého boli vkladané nemalé nádeje. Po malom intermezze v podobe EP „Fear Is The Mind Killer“ dozrel čas na počin, ktorý zásadne poznačil vývoj metalovej muziky na niekoľko rokov a katapultoval dovtedy pomerne nedocenenú kapelu medzi absolútnu špičku vtedajšej scény, kde zotrvávajú až dodnes.

Už od prvých tónov titulnej „Demanufacture“ bol zjavný enormný pokrok po zvukovej stránke a množstvo podstatných zmien v porovnaní s debutom priniesla aj samotná hudba. Na svoju dobu neuveriteľne brutálny, čistý zvuk do ktorého si našli cestu melódie i industriálne prvky spolu s veľmi funkčným využitím kláves, podčiarkujúcich beztak silné futuristické cyber znenie. Mimochodom práve kvôli zvuku gitary prebiehali počas nahrávania neustále hádky medzi hlavnými mozgovými závitmi novátorov - Burtonom a vtedy ešte pomerne štíhlym Dinom Cazaresom. Neuveriteľne znie po rokoch fakt, že samotný zvuk Cazaresovej gitary má svedomí, okrem už vtedy renomovaného Colina Richardsona a neskoršieho „piateho člena“ FF Rhysa Fulbera (inak FRONT LINE ASSEMBLY), s ktorým nakoniec s Colinovým výsledkom nespokojný Cazares album nanovo premixoval v inom štúdiu, práve Dr. Know z pamätníkom známych reggae metalistov BAD BRAINS, ktorý po náhodnom zoznámení sa s Dinom v obchode neďaleko štúdia, kde sa konalo nahrávanie nového počinu, ochotne poskytol novému známemu svoju aparatúru značky Mesa Boogie.

Na „Demanufacture“ predviedli FEAR FACTORY jedinečnú schopnosť napísať tvrdú a pritom počúvateľnú skladbu. Napriek strojovej strohosti a priamočiarosti možno len veľmi ťažko pri počúvaní albumu trpieť nudou. Na jednej strane neľudsky presná hra Raymonda Herreru (najmä jeho nepochopiteľná práca nôh bola odvtedy zdrojom fám a diskusií o použití bicieho automatu) spolu s Cazaresovým rovnako plne automatickým sekaným riffovaním a na strane druhej farebné vylepšenia v podobe ešte aj toho času odvážnych a prekvapivo chytľavých melodických liniek androidného hlasu Burtona C. Bella a klávesových podmazov. Pri tvorbe „Demanufacture“ im jednoducho a našťastie chýbal akýkoľvek „...goddam respect...“ k tomu, čo sa vtedy v tvrdej hudbe patrilo a neslušilo spájať. Z nesmierne vyrovnaného albumu vyčnievajú dnes už notoricky známe chytľavé klasiky naväzujúce na nemenej vydarené úvodné skladby ako klipová „Replica“, ktorej hudobná zložka svojou podmanivou, takmer veselou náladou ostro kontrastuje s pochmúrnym textom, takmer punková „Dog Day Sunrise“ oplývajúca asi najvýraznejšou nepretržitou melodickou zložkou z celého albumu a techno metalová „New Breed“. Z menej známych vecí (existujú v prípade tohto albumu vôbec?) exceluje úderná „H-K (Hunter-Killer)“, ktorej predchádza „Flashpoint“ či „Body Hammer“ evokujúca pochod nepriateľských robotov pri invázii a kolonizačnom ťažení na Zemi. Nielen názvom vyniká „Pisschrist“ a album zakončuje kovovo-baladická symfónia „A Therapy For Pain“ plniaca úlohu outra i poslednej skladby zároveň, pričom tento recept úspešne použili aj na nasledovníkovi „Obsolete“. Práve tu chladný android Burton prejaví svojim hlasom aj trochu citu.

Textová stránka „Demanufacture“ združuje pocity frustrácie, odcudzenia, precitnutia do chladnej reality, rovnako aj všeobecné a politické posolstvá nabádajúce k rebélii a stavaniu sa na odpor. Na ploche celého albumu sa odohráva súboj medzi individualitou a konformitou, ľudským citom a racionálnym chladom, medzi človekom a strojom. Celkovo však FEAR FACTORY maľujú presvedčivý obraz poriadne pochmúrnej a bezútešnej budúcnosti.

Budúcnosť samotných FEAR FACTORY bola od vydania „Demanufacture“ už klasická „success story” so všetkými kladmi (nekonečné turné, celosvetová publicita, nadobudnutie mohutnej fanúšikovskej základne) i zápormi (trojročné čakanie na nasledovníka, vydanie nie celkom vydarených remixov „Remanufacture“ a rovnako získanie množstva neprajníkov obviňujúcich kapelu zo zapredania sa, alebo fakt, že ešte toho istého roku sa im neušlo miesto na hlavnom pódiu sviatku Dynamo Open Air). Napriek všetkému, čo sa dialo potom, ostáva „Demanufacture“ míľnikom v histórii tvrdej muziky a vôbec jedným z jej najväčších klenotov. Je to paradoxné, ale ešte aj dnes sa pri počúvaní desať rokov starého albumu môžete poľahky ocitnúť vo vzdialenej budúcnosti.