Hoci sa už rok 2005 naplno rozbehol a nové albumy na(ne)šťastie vychádzajú ako na bežiacom páse, s touto recenziou sa vrátime do minulosti. Ale nie až takej dávnej, konkrétne o rok dozadu. Vtedy sa totiž na svetlo sveta dostal zatiaľ posledný počin nemeckej kapely IRON SAVIOR. Z dnešného pohľadu je jasné, že ich album sa nepostaral o žiaden veľký rozruch, čo sa hitparád predajnosti týka. Povedala by som, že skôr ostal niekde polozabudnutý medzi ostatnými nahrávkami so všeobecnou nálepkou „melodický metal“ a figuruje asi ako jeden z utajených tipov pre power metalových maniakov.

Od svojho vzniku v polovici deväťdesiatych rokov sa IRON SAVIOR pýšili prívlastkom all star band. Niet sa čomu čudovať, keď v zostave svojho času pôsobili Kai Hansen, Thomen Stauch a neskôr i Jan S. Eckert, ktorý sa známejším stal až vďaka účinkovaniu v MASTERPLAN. Z pôvodného slávneho obsadenia zostal len nestor hamburskej metalovej scény a zakladateľ IRON SAVIOR v jednej osobe – Piet Sielck. Tvorbu IRON SAVIOR som vždy nejakým spôsobom obchádzala, brala som ju ako bočný projekt a radšej som sa sústredila na hlavné pôsobiská jej protagonistov (GAMMA RAY, BLIND GUARDIAN). „Baterring Ram“ sa mi dostal do rúk úplnou náhodou a spomedzi minuloročných power metalových albumov si u mňa získal hodne vysoké miesto.

Hudba zachytená na „Battering Ram“ sa na nič nehrá, necítiť v nej žiaden kalkul. Osoba Pieta Sielcka je natoľko spojená s nemeckým heavy metalom, že by bolo zbytočné očakávať od tejto nahrávky nejaké prevratné progresívne postupy. Power metal so silnými heavy metalovými koreňmi je presne tým štýlom, v ktorom sa frontman kapely cíti najlepšie. „Battering Ram“ má úžasný náboj, drive a energiu, akoby ani nebol nahrávaný v štúdiu. Rozdiel medzi štúdiovými a „živými“ IRON SAVIOR, súdiac podľa tohoto, nebude asi príliš veľký. Hlavným hnacím motorom albumu je nadupaná rytmika, ktorú vyvažujú výrazné melodické gitary v podaní Pieta a Joachima Küstnera, oveľa známejšieho pod prezývkou Piesel, ktorý ako gitarový technik križuje európske pódiá s rôznymi nemeckými kapelami. Heavy/power metal vyhovuje Pietovým hlasovým dispozíciám i keď treba povedať, že patrí skôr k priemerným spevákom, v dôsledku čoho sa občas dostavujú momenty jednotvárnosti. Nie práve najbrilantnejší spev vyvažujú časté sprievodné a zborové vokály. Vďaka nim získavajú niektoré skladby hammerfallovskú hymnickosť (napr. „Time Will Tell“).

Poradie skladieb predstavuje dobre zostavený koncertný playlist, z ktorého možno vypichnúť speedom nasiaknutú „Stand Against The King“, temnú „Wings Of Delivarence“ s priehrštím melodických sól, koncertný odrhovák „Break The Curse“, z koncepcie albumu trochu vybočujúcu „Machine World“ a posledný track, ktorý by kľudne mohol pristáť i na albume Hansenovcov. Lepší záver si viem sotva predstaviť.