Veteránom z južnej Kalifornie vzdali už v roku 1998 hold aj britské doomové legendy ANATHEMA (toho roku už definitívne odpútaní z metalových osídiel) na Peacevillovskej „X“ kompilácii, kde ponúkli komornú klavírnu úpravu skladby „Better Off Dead“ z albumu „Stranger Than Fiction“, ktorý pre BAD RELIGION v roku 1994 po vtedy takmer pätnástich rokoch aktívneho hrania a vydávania výborných albumov na poli melodického punk rocku s výraznými HC prímesami znamenal otvorenie sa širším masám a priestor v médiách. Na druhej strane bola vtedy už legenda svojho žánru vďaka boomu neopunku radená k bezstarostným módam ako GREEN DAY a OFFSPRING (ktorých na svetlo sveta priviedol kedysi nezávislý label Epitaph Records, ktorému šéfovala práve jedna z ústredných postáv BAD RELIGION – Brett Gurewitz), čo bolo na skupinu debutujúcu v roku 1981 skutočne na smiech (alebo slzy?). Pritom štýl kapely nikdy neprešiel výraznejšími zmenami pod vplyvom práve letiacich trendov alebo vývoja, snáď s výnimkou tretieho počinu „Into The Unknown“, kde vstúpili do spiatočníckeho opojenia psychedéliou sedemdesiatych rokov za použitia organu a kláves. BAD RELIGION si jednoducho už takmer štvrťstoročie hrajú to svoje – úderný a nesmierne melodický punk rock, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je spev a angažované texty evolučného biológa Grega Graffina.

Rok 2004 znamenal predovšetkým v USA hromadné angažovanie sa rôznych umelcov a osobností proti znovuzvoleniu snáď najkritizovanejšieho (možno aj najhlúpejšieho) amerického prezidenta od čias Richarda Nixona. Bol tu podľa môjho názoru prepadák od A PERFECT CIRCLE, civilnejší, jednoduchší a možno estetickejší príbeh s politickým pozadím od kapely, od ktorej by nikto nečakal podobne dospelú výpoveď – GREEN DAY. Vychádza však aj nový album BAD RELIGION s lucasovským názvom „The Empire Strikes First“, ktorý obsahovo a názorovo ďaleko prevyšuje spomínané dva pokusy konkurentov.

Bolo by naozaj zbytočné očakávať od starých pánov nové kúzla, čo sa s výnimkou hosťovania podobne angažovaného UG rapera Sage Francisa v „Let Them Eat War“, nenápadného použitia huslí v „Atheist Peace“, alebo hammondu v hitovke „Los Angeles Is Burning“ ani nedeje. Hudobná zložka napriek všetkému nie je u BAD RELIGION druhoradá a zdá sa, že ani tento krát nepochopíme, ako je možné z pár akordov variť toľké roky stále nové a dokonalé melódie. Album otvára krátke intro „Overture“, aby sa vzápätí v „Sinister Rouge“ vybalila celá úderka s charakteristickým obmieňaným a gradujúcim tempom, melodickými riffmi od na punk rock trochu netypickej zostavy trojice gitaristov a naliehavosťou umocnenou Graffinovým vokálom, podfarbeným zborovými nápevmi. Kým v „Sinister Rouge“ ide o útok voči cirkevnej nomenklatúre, v „Social Suicide“ prichádza na rad nosný motív, ktorým je práve pôsobenie Bushovej administratívy v jej ťažení „za slobodu“ a udržiavanie domáceho obyvateľstva v neustálej atmosfére strachu a ohrozenia na pozadí kulís nekonečnej vojny proti terorizmu: „Right now/Well it´s finally time to face my fears/Gonna get the hell out of here/And create a fresher atmosphere/But the consequence is clear...“. Z tempa sa nezľaví ani v razantnej „Atheist Peace“ a opäť dôjde na Griffinovo textárske umenie: „Tell me what we’re fighting for — I don’t remember anymore“ alebo „Political forces rent bitter cold winds of discontent and the modern age emerged triumphantly/But now it seems we´ve stalled and it’s time to de-evolveand relive the dark chapters of history/Tell me what we’re fighting for — No progress ever came from war...“. Odľahčenie prichádza až v chytľavej hitovke „Los Angeles Is Burning“ venujúcej sa kalifornskému „way of life“, po obsahovej stránke porovnateľnej so skladbou „Aenima“ od TOOL. BAD RELIGION paradoxne svoje vážne posolstvá zaobaľujú do príjemných a páčivých melódií s posmutnelým nádychom typických práve pre západnú US scénu. Do deja útočnej „Let Them Eat War“ vstupuje krátkym recitálom Sage Francis a Graffin triafa do čierneho riadkami „From the force to the union shops/The war economy is making new jobs/But the people who benefit most are breaking bread with their benevolent hosts/who never stole from the rich to give to the poor/All they ever gave to them was a war/And a foreign enemy to deplore...“. K tradičným témam, o ktoré sa Graffin podkýňa už dlhé roky patrí vystupňovaná „God’s Love“, aby si poslucháč mohol vydýchnuť pri pomalšej „To Another Abyss“. V závere ešte zaujme aj hymnická titulná kompozícia a pre BAD RELIGION typicky idealistická vec plná viery v zmenu a nádej, „Live Again (The Fall Of Man)“, nesúca sa v podobnej nálade ako „Come Join Us“ a „Pity The Dead“ z „The Gray Race“.

25 rokov existencie, stále dravé a zdravé skladby s inteligentným kritickým obsahom robia BAD RELIGION jednou z popredných „osvietených“ punk rockových kapiel, ktorá bude mať vždy čo povedať. Môžete namietať voči Graffinovým textom, minimalizmus a neustále omieľanie tých istých postupov (toto je snáď jediný prípad ktorý poznám, kedy nejde o trápnosť vykrádania seba samých na spôsob MOTÖRHEAD alebo AC/DC), ale nie uprieť pútavosť skladieb, či argumentovať tým, že sa ako mnohí iní zviezli na „protibushovských“ náladách – skupina vždy prostredníctvom svojej hudby aktívne zaujala stanovisko snáď ku všetkým problémom svojej doby, bez ohľadu na momentálneho nájomcu Bieleho domu. Ich miestami až naivný idealizmus je totiž stále mimoriadne nákazlivý a pridáva impulzy k individuálnemu mysleniu a kritickému úsudku. A o to ide. Podobne ako u veteránov NY HC SICK OF IT ALL im rád verím.