Vydaniu albumu „Catch 33“ predchádzali správy, ktoré nijako nenaznačovali jeho „neradovosť“. Po EP „I“ sme sa tak pripravovali konečne na regulárny album. Dojmu radovky nasvedčovali aj informácie o jeho dĺžke a počte skladieb. „Hlava 33“ konečne vychádza, no brať ho ako radovú novinku by bolo to najhoršie, čo s ním môžeme spraviť. Samotná kapela ho prezentuje ako experimentálny, sľubuje, že ozajstný album príde až po ňom, netradičnosť jeho dramaturgie odôvodňuje vysvetlením, že sa jedná vlastne o jednu 47 minútovú skladbu, rozdelenú na 13 častí, vraj presný opak EP „I“.

Ak hovoríme o netradičnosti dramaturgie, toto slovné spojenie je namieste. Hlavnú kostru prvých troch trackov tvorí rovnaký motív (našťastie ich jednotlivý čas nepresahuje dve minúty), na zbytku albumu sa takisto objavujú opakovania nosných tém. Pomer zaujímavej a nudnej monotónnosti tu balansuje od jedného pólu k druhému, tempo sa opäť vracia do pomalších vôd, inak to je (žiaľ) MESHUGGAH, aký sme už počuli. Inovatívnosť smerom dovnútra sklame, najmä ak hlavná devíza týchto Švédov – rytmika na úrovni matematických rovníc – sa tentokrát pohybuje vo sférach jednoduchších, alebo ak chcete, v ničom nových. Skutočné osvieženie tak prichádza až s trackom „Mind’s Mirrors“ a zaujímavým využitím vokálového efektu (hoci aj toto tu už bolo predtým, námatkovo prichádzajú na um DAFT PUNK, či „Closer“ od ANATHEMY).

Možno existuje umelecký zámer, ktorý doporučuje experimentovať s monotónnosťou, možno bolo cieľom MESHUGGAH zmierniť tempo, nezaťažiť vnemy poslucháča príliš zložitým dejom. Ak však existuje odôvodnená hudobná koncepcia za opusom „Catch 33“, dokonale mi uniká. Na poli typického štýlu MESHUGGAH jednoznačne vedú staršie albumy. Obohacujúcim prvkom novinky tak zostávajú iba psycho vsuvky v podobe čistých gitár, hrajúcich minimalistické ultrapomalé vybrnkávačky. Vyspelosť a talent Mr. Thordendala sa tu totiž odzrkadľuje v zaujímavých a netradičných harmóniách („In Death – Is Death“), či menej komplexnejších, no rovnako pútavých motívoch v rovine ambientnej melodiky (druhá polovica „Mind’s Mirrors“). To zaujímavé z tohto albumu dopĺňa informácia, že bicie tentokrát neboli nahrávané naživo, ale naprogramované pomocou samplového setu Drumkits From Hell. Meno Tomasa Haakeho však zostáva v hre, práve on je totiž autorom nasamplovaných úderov, ktoré v tomto šikovnom produkte umožňujú hudobníkom vytvoriť bicie stopy doslova na kolene vo svojom počítači (a ak vám vŕta v hlave autentickosť zvuku naprogramovaných bicích, doporučujem práve tento album).

Podtrženo a sečteno, novinka MESHUGGAH bude pre stredne zažratých fanúšikov skôr sklamaním. Oproti poslednej radovke „Nothing“ prináša posun skôr vo zvuku, ktorý je menej ostrý a jednotnejší, no a takisto v príjemných detailoch, ktoré spomína recenzia, a ktoré však paradoxne symbolizujú skôr postupy kontrastné k tomu, čo MESHUGGAH preslávilo. Z hľadiska matematickej učebnice totiž „Catch 33“ zosobňuje skôr opakovanie učiva z posledných pár rokov. Názov posledného tracku by sa tak dal aplikovať kľudne aj na celý album.