Neverending chain of bitterness, zdá sa, pokračuje ďalej. Po ústupe z pozícií vydobytých prelomovým albumom „Troublegum“ a odvážnym nasledovníkom „Infernal Love“, množstve personálnych zmien, podrazov zo strany vydavateľstiev a niekoľkých ďalších albumoch, ktoré kvalitou v ničom nezaostávajú za hitovým „Troublegum“, ostávajú direktní Íri napriek všetkému verní svojmu štýlu, teda nabrúsenému priamočiaremu a špinavému rock‘n‘rollu s neraz geniálnymi jednoduchými riffmi a chytľavými refrénmi. Navyše po dlhom čase fungujú opäť ako trio, keďže kapelu opustil dlhoročný gitarista/čelista Martin McCarrick (predtým sa blysol aj v SIOUXSIE AND THE BANSHEES), čo sa odrazilo v hrubšom celkovom vyznení, keďže Andy Cairns musel sám vyplniť priestor po Martinovej gitare.

Na „Never Apologise Never Explain“ si svoje nájdu ako pamätníci i mladší poslucháči, pretože je do istej miery návratom niekam k obdobiu „Nurse“ a starších počinov, čo sa týka určitej jednoduchosti a orezanej surovosti, zároveň má čosi zo rezignovanej skľúčenosti „Suicide Pact – You First“ (jeho produkcie sa ujal Head, ktorý spolupracoval aj s PJ HARVEY). Samozrejmosťou je prítomnosť nápaditých hitoviek, ktoré doposiaľ zdobili vlastne každý album THERAPY?, schopnosť písať chytľavé spevné refrény sa teda ani po rokoch nevytráca. Takéto geniálne popevky obsahujú „Perish The Thought“, „Long Distance“ s príjemne ležérnym Andyho prejavom medzi refrénmi a jej úvod zase trochu pripomenie „Jude The Obscene“ z „Infernal Love“. Medzi surovejšie kúsky možno zaradiť veci z úvodu albumu „Rise Up“, „Die Like A Motherfucker“ a rýchlu smršť „Panic“. Medzi absolútne vrcholy radím paranoidnú „Here Be Monsters“ spolu s hravo punkovo drzou a primitívnou „Rock You Monkeys“, v ktorých je kombinácia výrazného nosného riffu s Andyho charakteristickým vokálom nesmierne podmanivá. Ďalšou do partie najvydarenejších vecí je rozhodne „This Ship Is Sinking“ s hojdavou námorníckou gitarovou linkou, zlomeným spevom a podobne osobnejšou „Dead“. „So Called Life“ chytľavým rytmom a melodickým refrénom evokuje najväčšie hitovky starých THIN LIZZY a starou gitarovou muzikou neskorých sedemdesiatych rokov zaváňa aj spočiatku nevýrazná, ale k záveru výborne gradujúca „Polar Bear“. Jedinou albumovou vatou je v porovnaní s ostatným vydareným obsahom „Save The Sermon“. Typicky ironická vec uzatvárajúca album a podávaná s tradičným úškľabkom je „Last One To Heaven’s A Loser” a pre zmenu pripomenie „30 Seconds“ (opäť „Infernal Love“).

Treba povedať, že THERAPY? nie sú a nikdy nebudú zapísaní v rockovej histórii ako významná a novátorská kapela, ich minimalistické skladby oscilujúce kdesi v rozpätí 3-4 minút stoja a padajú na nosnom nápade v podobe veľmi jednoduchého chytľavého riffu a spevného refrénu. Nikdy sa nič nehrali a vždy hrali len muziku, ktorá ich bavila a počuteľne stále baví, pričom nikdy neskrývali obdiv k svojim starým vzorom, s ktorými ich spája aj pocit skutočnosti, ktorému na novinke pridáva Cairnsov charizmatický vokál - precítený, ležérny i správne vypitý, akoby svoje linky naspieval po preflámovanej noci. Hoci sa mi viac pozdával predsa len farebnejší predchodca „High Anxiety“, „Never Apologise Never Explain“ ponúka nepredstieraný autentický špinavý rock’n’roll, ktorý od podobných agrárnych záležitostí odlišuje spomínaný nadhľad a irónia, a o ktorý je v posledných rokoch podľa môjho názoru núdza.