OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
SHATTER sú ďalšia domáca kapela, ktorá si razí cestičku prúdom uniformne a plocho znejúcich nu-metalových, v ich prípade skôr výstižnejšie crossoverových formácií. Pozícia je to nesmierne ťažká, keďže ako v nu-metale i v crossovere už bolo všetko podstatné vymyslené a oba žánre už majú svoje vrcholné obdobie dávno za sebou. Ale snaha sa cení, keďže občas sa znenazdajky vynorí nové teleso, ktoré dokáže obrátiť naruby aj žánre dlhodobo vykazujúce známky stagnácie a klinickej smrti.
Takže, ako táto snaha vychádza na „Power In Us“? Prinajmenšom rozporuplne a tí, ktorí hľadajú niečo nové, prípadne v rámci štýlu aspoň trocha svojské, budú sklamaní. Pritom SHATTER svoje záseky vyskladali z melódií i dravých pasáži, nechýba vokálna pestrosť a solídny zvuk z Doležalovej Haciendy, ktorý je však dvojsečnou zbraňou, keďže strháva SHATTER do okruhu podobne zameraných a v dôsledku zvuku i na seba sa podobajúcich kapiel LOCOMOTIVE, COLP atď., tiež nahrávajúcich v Haciende. Ako celok však „Power In Us“ príliš dobre nefunguje, pretože jednotlivé skladby sú zlepencami ťahov neskorej SEPULTURY/SOULFLY, prípadne ostatných lokálnych súputníkov a mäkších nu-metalových záležitostí, čo má za následok pomerne nevýrazný hudobný zážitok i problém dopočúvať CD do konca. Nepomáha ani snaha o gradáciu, striedanie kontrastných vokálov (jeden tak trochu rapujúci, druhý na spôsob Maxa Cavaleru) či prítomnosť jemnejších gitarových motívov ako v „hitovke“ „Pretty Face“. Snaha o internacionálnosť použitím anglického vokálu zlyháva na nepresvedčivej výslovnosti (pri drsnom hlasovom prejave sa darí úspešne skryť, ale pri „rapovaní“ nepríjemne bije do uší) a samotné texty zachytávajúce tradičné témy frustrácie, hnevu a hlúpe politické témy ako v „Seal To Kill“ (jej úvod je inak SEPULTURA ako vyšitá), urážajúce svojou naivitou a banalitou, navyše sú po gramatickej stránke nie vždy celkom kóšer. Jedným z miest, kde môže hudba SHATTER dobre fungovať sú koncerty, avšak podľa nemotorných pohybov členov kapely v priloženom videoklipe k „Pretty Face“, ani toto nebude patriť medzi silné stránky kapely.
„Power In Us“ možno odporučiť možno tak začínajúcim násťročným fanúšikom získavajúcim len základný rozhľad, ktorí však pravdepodobne skôr či neskôr objavia zaujímavejšie záležitosti tejto scény. SHATTER tak majú dve možnosti, buď na sebe poriadne zapracovať, alebo sa uspokojiť s pozíciou miestnej kapely a pozitívnymi recenziami od niektorých lokálnych médií. V každom prípade, nových QUICKSAND alebo aspoň energicky našliapnutých telies na spôsob švajčiarskych GURD sa tak rýchlo nedočkáme a keď sa aj napriek tomu pohrávate s myšlienkou podporiť niektorú domácu kapelu, siahnite radšej po koňoch zo stajne Silver Rocket, ktoré síce nie vždy prinášajú niečo nové, rozhodne pri nich však nezaspíte. 3 body a už ani poriadne neviem za čo.
Nevýrazný, nudný a nepôvodný materiál.
3 / 10
1. Yeah Yeah
2. Definiton
3. Power In Us
4. Pretty Face
5. Pongy
6. Conversion
7. Seal To Kill
8. Pieces Of Shards
9. Free For All
10. Analphabet
11. Pretty Face (video)
Power In Us (2005)
Colors (2001)
Vydáno: 2005
Vydavatel: K MAX 22:46 Records
Stopáž: 40:43
Produkce: Milos
Studio: Studio Hacienda
Parodie
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.