Prvé prázdninové dni tohto roka sa niesli v znamení pravdepodobne jediného zaujímavé rockového festivalu na Slovensku. Do areálu na Zelenej Vode pri Novom Meste nad Váhom vďaka lákadlám ako APOCALYPTICA a zvlášť SOULFLY zavítali aj tí priaznivci kvalitnej muziky, ktorým nestačia tradičné slovenské povinné cviky zabalené do nejakého toho českého Kabátu.

Dvojdňový maratón odštartovali na hlavnom pódiu v piatok o trinástej domáci MF. Netuším, s kým z organizátorov sa chlapci poznajú, no keby mali aspoň trochu sebakritiky, nestrápňovali by sa ani pred tou hŕstkou ľudí, ktorá na nich v tej chvíli bola zvedavá. Ak o MF (bože, ten názov) poviem, že v ich prípade ide o béčkové INÉ KAFE, Vratkovi Rohoňovi budem strašne krivdiť. Veľmi zlý začiatok festivalu. Náladu mi ako-tak vylepšili nitrianski borci U.K.N.D. s tradične energickým vystúpením zakončeným hitíkmi „Modriny“ a „Macík“. Z chalanov sa pomaly ale isto stáva dôstojná náhrada za dohnívajúcich deduškov z HEXu. Do priepaste súčasného slovenského pseudo-rocku však vzápätí znovu padáme s vrábeľskými SEDATÍVUM, ktorých z útrpného marazmu nevytrhne ani slušne odpálený cover od SMASHING PUMPKINS. Názov jednej zo skladieb („Vráble Rock Show“) hovorí za všetko.

Pred maďarskými revival nezmarmi KISS FOREVER BAND utekám radšej (aj keď si kolega Jeremy v podstate pochvaľoval, mne naozaj stačili ich dve vystúpenia minulý rok v Nitre a na Senci) na „Soare Stage“, kde práve začínajú svoje vystúpenie Bratislavčania NO GRAVITY. Bol som na nich dosť zvedavý, veď súdiac podľa najdrahšieho videoklipu v dejinách slovenskej pop music (ku skladbe „Stanem sa“) ide o najinteligentnejšiu odpoveď na nu metal v našich končinách. Žiaľ, naživo je všetko inak. Kapela pôsobila prekvapujúco kŕčovito a neisto – zvlášť gitarista Rado s prihlúplym úsmevom a neustálym tlieskaním medzi skladbami. V hudobnom výraze NO GRAVITY víťazila slove(a)nská melodika a smiešne rapovanie v rodnej reči nad poriadnymi metalovými riffmi. Stále to nie je také zlé ako sračkoidná FORMA, no so sklamaním som zitil, že NO GRAVITY nemajú pred svojimi mladšími kolegami až taký náskok, ako som si pôvodne myslel. Jedným slovom, nebavil som sa, takže nasledoval rýchly presun na „Hlavný Stage“.

Vždy sympatická a príjemná Katka Knechtová a jej PEHA už musela podobne ako NO GRAVITY zápasiť s dažďom, ktorý prišiel s maďarskými pomaľovanými šialencami a s malými prestavkami znepríjemňoval festivalové chvíle až do sobotného popoludnia. Slovenskí THE CRANBERRIES sa dobre počúvali aj z príhodne postavených veľkokapacitných stanov, ktoré z troch strán obklopovali priestor určený pre divákov. Hoci doma si PEHU pustím doslova „raz za uhorský rok“, na festivale ich vyslovene môžem. Sú z roka na rok zohratejší, kvalitnejší, pôsobia veľmi pohodovým, pozitívnym dojmom. Raz darmo, nie je Katka ako Katka. A Knechtová je veru stokrát lepšia ako Koščová.

To piatkové popoludnie som sa cítil ako na hojdačke. Zaujímajú, dobrú kapelu dokázala ihneď vystriedať taká, o ktorej sa podobné prívlastky nedali povedať ani s prižmúrením oboch očí. Napríklad DĚDA MLÁDEK ILLEGAL BAND. Ďakujem pekne za taký český import! Kŕčovitá, ukričaná, „rádobyvtipná“ zúfalosť vrcholiaca infiltrovaním témy „Du Hast“ od RAMMSTEIN do jednej z Mládkových veselých odrhovačiek. Úplne že zle.

TUBLATANKA ma naopak veľmi príjemne prekvapila. Ich vystúpenie gradovalo v podstate od samotného začiatku priam neuveriteľným spôsobom. Starých hitov má na to táto legenda slovenského rocku naozaj dosť. Trojica, v ktorej dominuje (aj naživo skvele spievajúci) veterán Maťo Ďurinda spolu s parádne hoblujúcim basákom Ďurom Toporom vyťahovala z rukáva esá ako „Šlabikár“, „Môj starý dobrý kabát“ (Maťom vtipne venovanú všetkým, ktorí nepodľahli rapu, hip-hopu a podobným shitom), „Loď do neznáma“, „Skúsime to cez vesmír“ či „Pravda víťazí“. Snaha zaradiť do playlistu nový materiál nebola veľmi úspešná, čím sa len potvrdili fakty, ktoré načrtli v recenzii na nový album „Patriot“ aj kolegovia Louis a Darkmoor.

Prvými skutočnými hviezdami druhého ročníka Topvar Rock Festu boli fínski metaloví violončelisti APOCALYPTICA. Až na trochu horší zvuk predviedli podobne explozívne vystúpenie ako pred pár mesiacmi na zlínskej Metalmanii. Úvod patril vynikajúcej „Path“ nasledovanej metallikovským opusom „Master of Puppets“, mojou srdcovkou z albumu „Reflections“, thrashovou peckou „Somewhere Around Nothing“ a ďalšou metlou „Fight Fire With Fire“. Páni okolo Eiccu Toppinena sa veru nešetria a priam hýria neustálymi pohybovými kreáciami. Vrcholom ich setu boli popri aktuálnych chuťovkách ako „Bittersweet“ či „Fisheye“ bez debaty „Enter Sandman“ a hlavne záverečná monumentálna záležitosť „Hall Of The Mountain King“, členmi kapely uvedená ako „skutočná vážna hudba pre slovenských fanúšikov“. Bola to naozaj skvelá šou fínskej veličiny, ktorá však v našich končinách kvôli pomerne hojnému koncertovaniu rozhodne nie je taká vzácna ako to, čo malo nasledovať po nich.

Približne štvrťhodinu pred pôvodne plánovaným začiatkom vybieha na pódium Max Cavalera so svojím kmeňom a zem okolo Nového Mesta nad Váhom sa začína triasť.

I see the Red Sea part in front of me
I see the desert clouds bleed above me

„Prophecy“, titulná skladba zo stále aktuálneho albumu, úvod ako z veľkej knihy – v niekoľkotisícovom dave sa doslova strhlo peklo. SOULFLY do nás napálili tie najtvrdšie kalibre zo všetkých štyroch albumov – po „Prophecy“ nasledovala dvojica „Downstroy“ a „Seek´n´Strike“ z predchádzajúcej dosky „3“, z novších vecí neskôr kúsky ako „Execution Style“, „Living Sacrifice“, „Mars“ či „Born Again Anarchist“. Pri „Jumpdafuckup“ sa k slovu dostáva prvý z troch hosťujúcich vokalistov, v hitovke „Moses“ nechýbala trúbka, v ďalšom priebehu zasa veľké indiánske bubny, s ktorými začal Max koketovať pred desiatimi rokmi na albume „Roots“ svojej materskej kapely SEPULTURA. Práve z tohto metalového monolitu deväťdesiatych rokov zaznela úvodná šleha „Roots Bloody Roots“. Nič proti chlapcom zo SOULFLY (najmä bubeník Joe Nunez je profík na správnom mieste), no bola by to rozhodne iná brazílska káva, keby na pódiu spolu s Maxom stáli aj Andreas, Paulo a Igor. S podobnými nostalgickým myšlienkami musel fanúšik chtiac-nechtiac bojovať aj v ďalších minútach, keď explodovala dvanásť rokov stará nálož „Refuse/Resist“ a celkom nečakane aj staručká „Inner Self“. To bol veru thrashing! Neuveriteľný zážitok! Samotný záver sa potom niesol v znamení dvojice kúskov z prvého albumu SOULFLY „The Song Remains Insane“ a „Eye For An Eye“. Max (v priebehu celého vystúpenia sympaticky operujúci s dobre naučeným „ďakujeeem“) mizne v zákulisí v sprievode svojej manželky a manažérky Glorie (okrem nej celý koncert sledovali aj jej dve malé cavalerovské ratolesti) a o niekoľko desiatok minút v tourbuse s celou kapelou aj zo Zelenej Vody. Ďakujem za jeden z najlepších koncertov tohto roka!

Slovenskí junáci ARZÉN sa postarali o ukončenie piatkového programu na hlavnom pódiu. V ich prípade ide stále o tú istú veselicu pre nenáročných (ak už nechcem priamo napísať hluchú sedlač), ktorú som mal nechtiac možnosť spoznať pred tromi rokmi na festivale v Rimavskej Sobote. Na menšom pódiu po polnoci zaujali najmä chorvátsko-rumunskí ľudovkári BUCOVINA ORCHESTRA, ktorí svojou chytľavou muzikou dokonale roztancovali aj celodennou festivalovou záťažou unavené telá.

To, čo usporiadatelia mohli ovplyvniť, zvládli naozaj dokonale. Krásne prostredie, dobrá organizácia, profesionálna security, skvelé priestory pre novinárov (aj s pripojením na internet), v tomto smere naozaj niet čo vytýkať. Horšie to už bolo s počasím, ktoré ma dokonale odradilo od čakania na sobotňajšie lákadlá KABÁT, MORCHEEBA a HORKÝŽE SLÍŽE. Podľa očitých svedkov boli Kabáti a Slíže tradične výborní, horšie to už bolo s Angličanmi, ktorí vraj totálne uspávali zábavychtivých rockerov.

Už teraz je známy termín konania Topvar Rock Festu 2006; opäť pôjde o prvý prázdninový víkend a smelo nahlas sa hovorí o hlavných hviezdach STATUS QUO a SYSTEM OF A DOWN. Bolo by naozaj dobré, keby si organizátori neplnili detské sny a k SOAD radšej pridali niekoho podobne kvalitného ako tohtoročných SOULFLY. Snáď sa nám z festivalu pri Novom Meste nad Váhom naozaj stane kvalitná rocková alternatíva k tak trochu snobskej trenčianskej Pohode, na ktorú sa v poslednej dobe chodí za všetkým možným, len nie za hudbou.

Fotografie: www.topvarrockfest.sk