Nie náhodou som v mojom názore na tohtoročné dielo kontroverzných THE MARS VOLTA spomínal WEEZER ako pravý opak toho, čo tvorí bláznivá dvojica Omar a Cedric. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia po rozpade AT THE DRIVE IN bol jedným z hnacích motorov novovznikajúcich THE MARS VOLTA skutočne odpor ku všetkému, čo vtedy WEEZER predstavovali a vďaka čomu boli a stále sú takí úspešní. Naozaj len máloktorá kapela takto dokonale vystihuje notoricky známe slovné spojenie „v jednoduchosti je krása“.
WEEZER vo svojej muzike nezaprú korene ležiace až v šesťdesiatych rokoch, v zlatej ére kvalitnej pop music – je pritom úplne jedno, či si pod ňou v americkom kontexte predstavíte domácich BEACH BOYS, alebo britskú inváziu pod vedením BEATLES. Tomu zodpovedá aj koncertná choreografia kapely typická minimálnym pohybom po pódiu. Tajomstvo mágie WEEZER samozrejme nespočíva len v rock&rolle šesťdesiatych rokov, to by bola veru dosť veľká nuda. Keďže vznikli o tri dekády neskôr, nemôže v ich hudbe chýbať grunge, punk a metalové riffy (fascinácia kapelami ako SLAYER a JUDAS PRIEST sa svojho času odrážala aj na výrobe svojských tričiek s weezeráckym logom spotvoreným práve v ich štýle).
Najsilnejšími momentami v kariére WEEZER boli bezpochyby prvé dva albumy – „Modrý“ a „Pinkerton“. „Zelenú“ dosku, ktorá bola v roku 2001 návratom po dlhšej pauze, považujem za jeden z najlepších popových albumov, aký som kedy počul, a to nielen kvôli skladbe „Island In The Sun“. Líder kapely Rivers Cuomo si ma vtedy získal svojou uzavretosťou a totálnou introvertnosťou, ktorú prezentoval jednak v rozhovoroch, ale vo veľkej miere i na pódiu. Náhlu slávu a topenie sa v peniazoch neriešil v drogovom opojení, ale sympaticky štúdiom anglickej literatúry na Harvarde. Práve kvôli nemu vznikla tá päťročná pauza medzi „Pinkertonom“ a „Zeleným albumom“. Tomu hovorím oddych od slastí a strastí šoubiznisu!
V jednom televíznom dokumente povedal Beck (nech akokoľvek nesúhlasím s označením tohto týpka za jedného z najzaujímavejších umelcov deväťdesiatych rokov) krásnu vetu. Dovolím si parafrázovať: „Mám rád, keď album vznikne akoby náhodou, prirodzene a nie je na ňom počuť, že je výsledkom úporného snaženia“. Presne toto konštatovanie dokonale vystihuje aj nový album od miláčikov z Los Angeles. Ako keby ho nahrávali až príliš dlho a na cestách medzi tromi štúdiami niekde stratili to kúzlo, ktoré ich robilo takými zaujímavými a neodolateľnými.
Aj napriek mojej totálnej oddanosti hudobnému štýlu, ktorý WEEZER produkujú, nemôžem ich ostatné dva albumy hodnotiť ako tak trochu kŕčovité a rozpačité. Mierou vrchovatou to platí o novinke „Make Believe“. Je na nej v podstate všetko, čo mám na tejto kapele rád, ale aj tak mám pri jej počúvaní pocit zvláštnej prázdnoty – tá energia, ktorou je až po okraj naplnený „The Green Album“ tu proste chýba. Rivers Cuomo a jeho neustále riešenie nenaplnených vzťahov už prechádzajú do trápnosti, text skladby „My Best Friend“ je nepočúvateľný, „Haunt You Every Day“ unavuje aj po hudobnej stránke. Už viem, ako sa asi cítil nemenovaný recenzent v osemdesiatych rokoch, keď si robil žarty z ELÁNU, ktorí aj vo veku nad tridsať rokov spievali „Ešte ktorej zavoláme“. Album nezachraňujú ani výborné kúsky ako „Beverly Hills“, "The Other Way" či „We Are All On Drugs“ (srandička potvrdzujúca starú pravdu o tichej vode, ktorá brehy myje). Na „Make Believe“ je proste až príliš veľa pomalých, smutných, melancholických skladieb, ktoré dosku ako celok ťahajú do priepasti nudy a poslucháčskej apatie.
WEEZER sú pri vchode do slepej uličky. Možno by znovu pomohla pauza, možno už ani tá nie. No nič, idem sa liečiť „zeleným“ albumom.