„Zlovestný vlkodlačí kult HORNA sa narodil“... týmito slovami začína oficiálna biografia „jednej z najkultovejších undergroundových kapiel“. Ani som nevedel, že sa „kultovosť“ meria. Plus čiernobiely obal plný klišé, o logu ani nehovorím. Skrátka jedna zo severských kapiel, ktorá sa okrem „drsného a primitívneho uctievania diabla“ venuje aj „národným, atmosférickým a poetickým“ témam, ako sa dozvedám z oficiálnych zdrojov. Fajn, to tu skutočne ešte nebolo.

Snáď jeden z posledných spolkov, ktorý sa dvanásť rokov od svojho vzniku drží toho najjednoduchšieho blackmetalu (vypité legendy z DARKTHRONE nepočítam) na svojom siedmom radovom albume neprekvapí asi nikoho. Osem skladieb (priaznivci vinylu nech odrátajú posledný track a pridajú ďalších šesť) sa, napriek tomu, že HORNU predchádzala povesť nekompromisne a z vetrom opreteky sypajúceho spolku, nesie skôr v pomalšom „burzum“ tempe. Úvodný zásek je výborný; a ak by sa zbytok nahrávky niesol v tomto duchu, bol by som takmer nadšený. Ľudovou(?) tvorbou napáchnutá originálna gitarová linka sa vynára z lavíny tepajúcich bicích, doplnená obligátnym, nekompromisným havraním škrekotom. Old school s vlastnou tvárou, presne, ako má byť. Bohužiaľ hneď nasledujúca „Musta Temppeli“ zrazí niveau o úroveň nižšie – stará škola ostáva, na ôsmich minútach však ucho nezachytí snáď ani jeden pevný bod, ak nerátam vyhrávku, ktorá, nezmenená, odznie asi tristokrát. Trojka je to isté, pre zmenu bez onej vyhrávky. Na „Envaatnags Eflos Solf Esgantaavne“ sa však Shatraugovi a Corvusovi podarilo prepašovať zopár nápadov, ktoré by si zaslúžili iný osud, než akým je rozriedenie v rozvláčnych plochách triviálneho čierneho kovu. Máme tu fínsky patentný alko-rytmus (pozri heslo MOONSORROW), ktorý aspon trochu odlišuje HORNU od nórskeho žánrového etalónu. O „Kirous ja Malja“ sa dá povedať presne to, čo o jednotke: „inakosť“, prameniaca zo zakomponovania spevných a hojdavých folklórnych motívov, je znovu citeľná. A začiatok „Kuoleva Lupaus“ je dokonca rádiová hitovka, aj keď sa obávam, že za takúto pochvalu by sa mi chlapci nepoďakovali.

Toto CD by mohlo slúžiť ako definícia číreho black metalu, v roku 2005 nanešťastie bez akejkoľvek snahy o posun či nápad. Nie je to zlá doska. Stačí si však pripomenúť, kedy ULVER nahrali svoj „Nattens Madrigal“, kedy EMPEROR vyspieval hymny pre súmračnú nebeskú klenbu, alebo ísť ešte o kúsok späť, k už spomínaným DARKTHRONE. HORNA prichádza s krížom po funuse. Aj keď, ako sa v týchto kruhoch patrí, obráteným.