Oregonskí vytuhnutí vyhulenci nám v krátkom čase upiekli ďalší omamný bylinný koláčik. Kým minuloročný počin „The Illusion Of Motion“ predstavoval príjemný most medzi stoner retrospektívne orientovanou scénou, starším doomom a inými elementami ako silne voivodovská abstraktnosť a transcendentnosť NEUROSIS z prvej polovice minulého desaťročia, pomerne rýchlo stvorený nasledovník predstavuje ústup od preklenutia štýlových priepastí späť k užšej skupine poslucháčov, teda hlbšie do stoner doomovej scény, čo ma za následok poriadne ťažké a náročné počúvanie, na ktoré treba mať predovšetkým silnú vôľu a vhodnú náladu, najlepšie poriadne hlbokú jesennú alebo zimnú depresiu.

V prípade „The Unreal Never Lived“ ide teda o posun k ešte väčšej extrémnosti – viac pomalých ubíjajúcich rytmov, viac (zámernej) monotónnosti, ako aj tradičný extrém v delení albumu na štyri kompozície. Najvýraznejšie znaky zapamätateľnosti nesie aj vďaka svojmu umiestneniu úvodná, klasicky desaťminútová vec, nazvaná s príznačným humorom „Quantum Mystic“, o ktorej možno povedať, že nadväzuje na náladu a záber predchádzajúceho albumu. Čo poteší oproti minulosti, je napriek svojej nebývalej čistote neskutočne surový zvuk. Naopak pri tvorbe nových vecí chlapcom trochu zayobalo a prišli s pre nich novým prvkom v podobe častého prerušovania svojich hypnotizujúcich uspávaniek demontážou do rozsekaných riffov a rytmiky, čo by samo o sebe nevadilo, keby k tomu nedochádzalo hneď niekoľkokrát v každej skladbe a vždy rovnako. Oproti „The Illusion Of Motion“ teraz vychádza o niečo lepšie záver albumu, kedy sa v „The Mental Tyrant“ konečne dostaví pocit, že táto skladba má serióznu štruktúru a nejde len o stavebnicu z hrubých riffov. Nutné podotknúť, že aj tu dôjde na to nešťastné sekanie a opätovne musím použiť slovo „tradične“ v súvislosti s dvadsaťminútovou dĺžkou tejto veci (presne na spôsob titulnej skladby) i slabším stredom kompozície.

Celkovo hodnotím súčasnú prekypujúcu kreativitu tohto tria ako sklamanie, keďže všetko to, čo robilo YOB na ich minulom počine zaujímavými je preč a kapela si síce do istej miery sympaticky razí cestu proti prúdu k čoraz užšiemu obecenstvu, avšak na úkor postupného úpadku ešte nedávno, vzhľadom na štýlové zameranie, pestrej muziky. „The Unreal Never Lived“ možno teda odporučiť k intenzívnej meditácii alebo notorickým konzumentom tzv. mäkkých drog. Jasný priemer plus bod za kvantovú mystiku.