Na to aby sa kapela presadila je dnes už temer povinnosťou blysnúť sa v „line-upe“ nejakým známym menom, ktoré pritiahne fanúšikov. Gréci DOL AMMAD disponujú bubeníkom RHAPSODY, Alexom Horzwartzom. Ďalším príťažlivým elementom by mal byť samotný koncept, ktorý autori označujú prívlastkami ako „classical, symphonic, orchestral, fantasy“ metal. A už vidím ako sa sem hrnú priaznivci THERION a RHAPSODY.

Aby som tieto prívlastky uviedol na pravú mieru, tak hlavným „symfonickým“ prvkom „Star Tales“ je práve to, že vokálne party sú nahraté výlučne v podobe zborov. Inak sa jedná o celkom svižný metal, ktorý ma sakramentsky blízko k heavy/speedu. Gitary a bicie sú tak skôr spriahnuté v rytmickej sekcii a ťarcha melodiky padá hlavne na povinné klávesy a zbory. Tie sú rozdelené do dvoch sekcií, mužskej a ženskej (to je náhoda).

Čím sa tak vlastne odlišujú DOL AMMAD od masy „symfonických“ heavy/speed kapiel? Nie som v tejto oblasti síce znalec, ale je to hlavne prístupom ku kompozíciám, ktorý má blízko k už spomínaným THERION. Gréci k tomu však dodávajú vlastný náboj a ukazujú, že dokážu zo svojho konceptu kompozične vyťažiť veľa. Metalová zložka nie je len mŕtvy chrobák, ale je mohutne v popredí a vytvára veľmi dynamický prvok, na ktorom sa dá ďalej stavať. Zasluhuje sa o to hlavne razancia bicích potýkajúca sa až s extrémnejšími žánrami (napr. „Master Of All“) , poriadne vyhulená basgitara a hutne zboostrované doprovody. Obe sekcie zborov sa častejšie schádzajú ako rozchádzajú, čo pomáha rozohnať uniformitu, ktorá môže postihnúť takýto typ prevedenia vokálov. Ďalším z rady plusov je fakt, že namiesto tradičnej, kvázi romanticko-medieválnej atmosféry DOL AMMAD posúvajú svoju tvorbu skôr futuristickým smerom (viditeľne napr. v „Mission Butterfly“, „Vortex 3003“). Z mojich slov sa môžu „Hviezdne rozprávky“ zdať veľmi slušné, no práve pri tom futuristickom smere padá kosa na povestný kameň. Uhádli ste, „symfonické“ klávesy znejú tradične umelo a rovnako umelo a občas aj gýčovo vyznieva snaha o inkorporovanie rôznych samplov a „vesmírnych“ ruchov (ešteže sa vákuom nešíri zvuk). Aj keď vo chvíľach sa to celkom darí (hlavne v skladbách „Boxed Daylight“ a  „The Hill Of Hope“ je symbióza basgitary, kláves a zborov dokonalá), častokrát je lepšie si tieto zvuky nevšímať. Beztak nie sú v celkovom mixe až tak výrazné. Negatívom je aj občasná preplácanosť až gýčovitosť (obal napovie), ale bez prekročenia medzí únosnosti (aspoň u mňa).

Zhrnuté a podtrhnuté, jedná sa o solídny album, ktorý ma dosť pozitívne prekvapil a v porovnaní s poslednými THERION, u mňa, napriek spomínaným nedostatkom, vychádza víťazne. To síce ani zďaleka nemusí každému voňať, odporúčam si však okúsiť na vlastnej koži. DOL AMMAD je hodný aj ďalšieho sledovania a zostávam s vierou, že si nájdu vlastnú a originálnu cestu.