Do tretice všetko dobré, i tak by sa dala charakterizovať posledná nahrávka u nás vcelku známych HYPNÖS. Zrejme sa nevyskytne recenzia, kde by sa nespomenulo Brunove bývalé pôsobisko KRABATHOR. Tak ho spomínam a týmto to máme vybavené. Kapela aj tentokrát pokračuje v nastúpenej ceste úderného melodického deathu, ktorý už aj v minulosti koketoval s nejakým tým blackom.

V tejto oblasti extrémnej hudby sa už toho dosť vyčerpalo a tak kvalita dosť stojí a padá práve na schopnosti vydať zo seba vo všetkých smeroch maximum a prísť s nápaditým materiálom. Na predchádzajúcich albumoch to celkom šlo a tak bol predpoklad, že tomu nebude inak aj teraz. „Rabble Manifesto“ tak reprezentuje určite to lepšie, čo sa na našej scéne urodilo. Prvým dôležitým aspektom  naplnenia tohto výroku je až chladná profesionalita s akou je celý materiál prevedený. To platí od bookletu cez inštrumentáciu až po bezchybnú produkciu a zvuk. Nechýbajú ani (povinné) pomerne slávne mená ako hostia pri nahrávaní (viď line-up), ani pomerne známe štúdio a producent (viď produkcia a štúdio).

„I narodil sa nám spasiteľ, radujme sa..." (18x37 Adrenaline Code)

Dosť všeobecných rečí a poďme radšej okúsiť zubaté ostrie nahrávky. Najprv sa obmedzím na konštatovanie, že najsilnejším aspektom „Rabble Manifesto“ je jeho vysoká variabilita. Ako som spomenul v úvode, HYPNÖS už aj v minulosti koketovali s blackovým feelingom (určite si spomínate na hitovku „Endorsed By Satan“), tentokrát však zašli ešte ďalej. Takže po úvodnom pomalom valivom rozjazde „Drowned In Burial Mud“(s luxusným zvukom) nebuďte prekvapení prevažujúcim využitím blackového škrekotu. To je však len jedna úroveň injekcie čierneho kovu, tá hlavná tkvie predovšetkým v hudobnej zložke a blastbeatom vedenými trackmi. To si vychutnáme napríklad hneď v dvojke „Cleansing Extrema“ a musím uznať, že táto rýchlosť albumu veľmi sluší a vyhovuje mojej chuti. Celkový pomer medzi blackovou smršťou a deathovou skazou je v trackoch vyvážený (odhadom 50:50). Profesorské inštrumentálne výkony, rovnako zaujímavé nápady, presné dávkovanie sól, extrémnejších a melodickejších partov posúva indikátor kvality vysoko. K tomu snád netreba dodávať nič. V skladbách nájdeme všetko, čo môžme od definovanej polohy kapely očakávať. Agresiu („Cleansing Extrema“, „Krieg - Alpha Paradox“), ťažkotonážny death  („Drowned In Burial Mud“, „Black Nymph Reveals“) aj zamyslené melodickejšie polohy („Firecult“, „At Death´s Door“). Aj keď som to takto zgeneralizoval, tak menované tracky majú ďaleko od jednofarebnosti...

„Christianity is not a law, it is a hobby of certain lunatics and we don´t even need any Pope to tell us when, where and whom to fuck, coz we simply fuck the Church"

Samostatnou kapitolkou je ideová náplň albumu a s ňou súvisiace krátke intermezzá. Tak si vypočujeme v úvode príhovor islamských teroristov, na druhej strane zas tradičný americký manifest o demokracii a slobode (s gýčovitými fanfárami) alebo požehnanie ledva hovoriaceho ex-pápeža a frenetické skandovanie davu. Titul „Manifest Spodiny“ (Rabble Manifesto) v tomto svetle získava jasné kontúry. Vďaka komentárom ku každému textu je ľahké pochopiť ich význam a symboliku. Taktiež je hodné spomenutie atypického zakomponovania coveru od TÖRR – „Firecult“ rovno doprostred stopáže (nie tradične nakoniec) a exkluzívne použitie melodického vokálu v záverečnej emotívnej „A Death’s Door” spolu s temer opethovským klavírnym introm.

Hodnotenie snáď jednoznačne rezultuje z celej recenzie. HYPNÖS prichádzajú s celkom nabitým prefesorky zvládnutým materiálom. Absolutória síce v mojom osobnom rebríčku nedosahuje, ale z porovnania povedzme s poslednými DIES IRAE u mňa vychádza o niečo lepšie. Najsilnejším aspektom je jeho vysoká pestrosť a zjavná snaha posunúť sa ďalej. Profesionálna produkcia, aranže a zvuk radia „Rabble Manifesto“ rozhodne za hranice.

P.s.: CD obsahuje aj dátovú stopu v podobe dvoch aktuálnych klipov...