„Hľadal som slová a nenašiel nič – samá prázdnota
Nespočetné lži o láske, čo padali z reči jej sna“ (Searching The Betrayal)
NOVEMBERS DOOM boli vždy nanajvýš špičkou pomyselnej druhej doomovej ligy a počas celej (doteraz trvajúcej) kariéry sa nevyhli porovnávaniu s MY DYING BRIDE, ANATHEMOU či OPETH. O to viac v diskografii týchto Američanov žiari „The Knowing“, album, ktorý obstojí aj bez natískavajúcich sa barličiek prirovnaní.
Je pravda, že „The Knowing“ z roku 2000 pod obalom z dielne vtedy ešte „čerstvo objaveného“ Travisa Smitha skrýva doom metal balansujúci na pomedzí jeho tradičnej formy a toho modernejšieho, čo sa zo „spomaleného deathmetalu“ vyvinulo. Prevažujú jemne romantické melódie, ktoré len zriedkakedy podkreslia valivé gitary – napriek tomu je štruktúra skladieb v rámci žánru konvenčná. Kontrast jemného smútku a metalových propriet, vynikajúceho čistého spevu a výborného, hlbokého, ale zrozumiteľného growlingu, doplnený drtivými, hypnoticky lenivými bicími, vytvára dostatočne rozmanitý a pôsobivý mix, ktorý sa nehanbí priznať inšpiráciu, ale zároveň jej dokáže vtlačiť vlastnú tvár. Silnou zbraňou pätice okolo Paula Kuhra bola hra s gradáciou, práca s náladami, ktoré síce nikdy neopustili doomovú trudnomyseľnosť, zato ju však dokázali vykresliť v nepreberne veľa odtieňoch novembrového, opadaného lístia. „The Knowing“ vyšlo v čase, keď sa už žiaden z doommetalových priekopníkov nevenoval žánru, ktorý mu priniesol slávu (z výnimkou večne umierajúcej nevesty), a predznamenal smerovanie NOVEMBERS DOOM k modernejšiemu, tvdršiemu a hudobnícky komplikovanejšiemu doom/deathu na spôsob spomínaných OPETH – bohužiaľ bez onoho fluida, ktoré obsahuje táto nahrávka.
Ono totiž skladieb akými sú „Silent Tomorrow“ a hlavne „Searching The Betrayal“, krásnosmutný dialóg partnerov v bode, keď sa ich cesty rozchádzajú, nebolo ani v kontexte kedysi bujno kvitnúceho stráviteľnejšieho doomu zložených veľa. V druhej menovanej sa NOVEMBERS DOOM podarilo obísť zaužívané klišé kontrastu murmuru a operného spevu, tak zprofanované od čias vydania „Velvet Darkness They Fear“ od THEATRE OF TRAGEDY. Duet Sarah Wilson a Paula Kuhra je plastický a civilný, je až filmovým (aj keď trochu presladeným) obrazom. „Silent Tomorrow“ je nemenej silnou spoveďou unavenej, „darom“ večnosti trpiacej bytosti. Doom metal ako taký nikdy nezaprel inšpiráciu romantizmom a jeho sebatrýzniacimi hrdinami a „The Knowing“ je z tohoto pohľadu vcelku ukážkovým dielom. Aj keď uzrelo svetlo sveta v dobe a mieste, ktoré ani jednému zo spomínaných žánrov (už) nepriali, dokážem si ho vychutnať stále rovnako, ako po prvých pár vypočutiach. A to jeho kvality len podčiarkuje.