V Holandsku bola kdesi uprostred deväťdesiatych rokov zaujímavá scéna, ktorá sa, okrem death metalu, hlavne v doom/gothic kategóriách čo do kvality vyrovnala dianiu v Škandinávii alebo Anglicku. THE GATHERING, WITHIN TEMPTATION sú už dnes veličiny hrajúce v prvej lige, pričom najmä THE GATHERING prešli úctyhodnou a poctivou metamorfózou z kedysi atypického deathmetalového zoskupenia k dnešnej dokonalosti. Vyskytlo sa tu však aj niekoľko kapiel, ktoré vo výraze a zaujímavosti nezaostávali za úspešnejšími kolegami, len na komerčné úspechy a preniknutie do širšieho povedomia nemali dostatok šťastia. V prvom rade ide o ťažko zaraditeľných ORPHANAGE, ktorí už niekoľko krát precitli z kómy (v súčasnosti sa opäť nachádzajú v hlbokom spánku) a hneď za nimi, s pre vybrané publikum kultovým štatútom, CELESTIAL SEASON. Významnejšiu časť ich diskografie tvoria prvé dva albumy a nasledovné mini CD, pretože potom kapela nepochopiteľne preradila do iných žánrových sfér, smerom do otvorenej náruče stoner rockového podhubia, kde aj definitívne skončili (pamätám si, že toho času veľmi ťažko rozchodil novinku s názvom „Orange“ aj taký rozhľadený odborník ako Martin Lukáč, vtedy píšuci pre Metal Hammer CZ/SK).

„I can hear the music, sweet tunes that caress my soul. Music begging for music, it woes my soul... so...“

Už debutový počin „Forever Scarlet Passion“ si toho času zapamätal nejeden doomový fajnšmeker a už nasledujúci, k dokonalosti sa blížiaci opus „Solar Lovers“ možno považovať za vrchol ich skromnej tvorby. „Solar Lovers“ robí výnimočným pestrá zmes doomovo zaranžovaných štýlov, vrátane už vtedy na povrch vystupujúcich stonerrockových retro vplyvov, ale i už vtedy svojským začlenením dvoch pohľadných huslistiek. Zásadným rozdielom oproti žánrovým supútníkom bola jedinečná nálada sálajúca z útrob tohto CD, raz jemne hladiacia uši, inokedy clivá a neraz prekvapujúco živá a hravá. Či už to bolo poetické pohladenie na duši v úvodnej „Decamerone“ alebo počas inštrumentálnych sláčikových vyhrávok „Fandago“ a „Body As Canvas“, zimomriavková gradácia dvojice huslistiek v „Soft Embalmer Of The Still Midnight“ (slovné spojenie s obľubou používané v textoch THEATRE OF TRAGEDY v časoch najväčšej slávy), vzájomná odlišnosť jednotlivých kompozícií nijako nenarušovala celistvosť albumu ani poslucháčovu pozornosť. Tóny a ťahy, ktorými sa prezentuje spomínaná dvojica huslistiek síce majú ďaleko k virtuozite a dokonalosti, avšak výsledný efekt je nesmierne pôsobivý, čo najlepšie zachycujú nádherne clivé záležitosti „Soft Embalmer...“, „Will You Wait For The Sun“ alebo záverečná rozťahaná krása „The Scent Of Eve“, zachycujúca vtedy jednu z najlepších doommetalových variácií na spôsob striedania tvrdších gitarových momentov a doomového chropotu s jemnosťou tvorenou husľami, dôrazom na nádherné melódie a druhou formou vokálu v podobe šepotu. Kdesi na začiatku druhej polovice albumu prekvapujúco ovalí „Dancing To A Thousand Symphonies“ a zákerne namotáva na doslova tanečný riff, pričom moment, kedy sa do diania zapoja husle, je už takmer neúnosne nádherný.

„Dancing to a thousand symphonies, my feet are off the ground. I love these transcending sounds...“

Z celého albumu trochu vyčnieva spracovanie klasického hitu hlbokých osemdesiatych rokov „Vienna“ od ULTRAVOX a jeho jemné prearanžovanie do rockovejších polôh s parádnym rozvinutím v závere. Odrazom nie celkom svetlej budúcnosti kapely je zámerne monotónna „Solar Child“ v ktorej azda najvýraznejšie vystupujú do popredia na tomto albume nerušiace stonerrockové prvky, objavujúce sa aj v iných skladbách (pár momentov z „Will You Wait For The Sun“, gitarové sólo v „Dancing To A Thousand Symphonies“ alebo v kratučkých vyhrávkach ako „The Holy Snake“ a „A Tune From The Majestic Queen’s Garden“).

„This night, we’ll live our dreams, our secrets will be sung, they slip away from your lips, into the sweating midnight air…”

Snáď jediným mínusom je trošku zaostávajúci zvuk súvisiaci predovšetkým s možnosťami vydavateľa a postavením kapely, napriek tomu ide bez problémov rozlíšiť jednotlivé nástroje a po tých rokoch si pri tomto albume ani iný zvuk neviem predstaviť. Je len málo albumov, ku ktorým sa aj po toľkých rokoch stále zvyknem vracať bez toho, aby ma ich počúvanie privádzalo do rozpakov a „Solar Lovers“ je nepochybne jeden z nich. Jeho poéziu, nesmiernu krásu, melancholickú jemnosť i záchvevy radosti možno obdivovať a na vlastnej koži pocítiť pri každom vypočutí. CELESTIAL SEASON sa práve týmto počinom nezmazateľne zapísali do histórie doom metalového žánru a „Solar Lovers“ dodnes radím medzi rovnako legendárne počiny, akými boli v priebehu zlatého obdobia tohto žánru „Turn Loose The Swans“, „Wildhoney“, „Mandylion“, „Gothic“ či „Silent Enigma“.

„Through the woods we’ll run, where nature caress is sweet, in solitude we find each other, I trace your warmth, you treasure my strength – in these days we share tomorrow…”