Je paradoxné, že s najslabším albumom slávia HIM najväčšie úspechy svojej doterajšej kariéry. Výborná predajnosť novinky „Dark Light“, podporená dlhotrvajúcim turné, znamená definitívne prerazenie na americký trh. Poďme sa však na najnovšie snaženie pánov okolo Villeho Vala pozrieť očami európskeho fanúšika, ktorého pozornosti neušli ani predchádzajúce počiny fínskej pätice.

Možno to bude znieť kruto, ale na novinku „Dark Light“ sa Valovi podarilo zložiť iba tri dobré skladby. Pilotný singel „Rip Out The Wings Of A Butterfly“ ozdobený skvelým gitarovým riffom, vynikajúcu „Killing Loneliness“ s nemenej zaujímavým refrénom a záverečnú „In the Night Side Of Eden“ (tak sa mal pôvodne volať aj celý album, čo by bola v porovnaní so suchým a nevýrazným „Dark Light“ určite lepšia verzia). Takto nejako by zneli BLACK SABBATH, keby hrali o tridsať rokov neskôr a chceli byť za každú cenu v rádiách a na plagátoch v izbách násťročných fanyniek. Ak by sa v podobnom duchu niesol celý album „Dark Light“, výhrady by sa dali smerovať naozaj už iba k príliš plochému a do posledných detailov čistému až sterilnému zvuku. Aké sú teda tie zvyšné, nie veľmi presvedčivé kúsky?

Drvivú väčšinu tvoria pre HIM príliš typické, miestami až uniformné skladby, v ktorých vás neprekvapí absolútne nič. Rytmus je stále ten istý, slohy dokonale zameniteľné, ak sa z času na čas podarí zaujímavý refrén, kritickejšieho poslucháča to z nudy ani náhodou nevytrhne. Ide hlavne o „Vampire Heart“, „Face Of God“ (v tom lepšom) a „Behind The Crimson Door“, „Under The Rose“ či „Drunk On Shadows“ (v horšom prípade). Ak sa mi tento fenomén Valovej skladateľskej (im)potencie páčil v prípade príjemného škandinávskeho blues „Deep Shadows And Brilliant Highlights“, už predchádzajúci album „Love Metal“ sa niesol v znamení rozpakov vďaka kolovrátkovým záležitostiam typu „Circle Of Fear“ a „Beyond The Redemption“. Novinka „Dark Light“ ide v tomto smere do totálneho extrému – zdá sa, že fínski námorníci nevidia (alebo iba nechcú vidieť?) ten obrovský ľadovec umeleckej prázdnoty a totálnej muzikantskej ničoty, do ktorého každú chvíľu narazia.

Otáznikom vo veľkosti mrakodrapu visiacim nad budúcnosťou tejto kapely je titulný song. Ani vo sne by mi nenapadlo, že raz v recenzii na HIM použijem tieto mená, ale nedá sa inak. Ak si totiž namiesto anglického textu v „Dark Light“ predstavím slovenský o ovčích stádach túliacich sa na svahoch lesným medom voňajúcich dolín, mám pred očami legendárneho Karola Duchoňa v jednej z estrád z konca sedemdesiatych rokov, uvádzanej nezabudnuteľným Ivanom Krajíčkom. Ten citlivý fanúšik vo mne sa síce snaží zachytiť náznaky kompozícií ako „When Love And Death Embrace“ alebo „Beautiful“, žiaľ, márne. Touto skladbou to páni so svojou snahou zarezonovať v srdciach amerických tínedžeriek naozaj prehnali.

Zmieril som sa s tým, že Valo už dávnejšie nedostáva od svojich múz vášnivé francúzske bozky. Žiaľ, v prípade väčšiny skladieb na „Dark Light“ sa mu tie potvorky nepriblížili ani na dostrel. Je to naozaj veľké sklamanie, no zároveň snáď aj iskierka nádeje – horšie to už totiž byť nemôže. Alebo že by som bol predsa len iba nenapraviteľný optimista a precitlivelý fanúšik?