DRAGONLORD sa už len svojím názvom pasujú viac do role vládcov klišé, než drakov. Nuž čo, priaznivci Erica Petersona presláveného v TESTAMENT to iste odpustia. A vôbec, v poslednom čase buď len mám len ja šťastie na kapely, ktoré musia oplývať známymi menami, alebo to bude nejaká iná koincidencia. A tak si v súvislosti s albumom pripomenieme aj NEVERMORE či SADUS.

Vo výsledku „hviezdna“ zostava ašpiruje na prieskum temnejších zákutí hudby a vydáva sa do ideovo vyprahnutých polí blackmetalu. Ako všetci vieme, na púšti sa len zťažka niečo nové urodí, a tak sa žiadny hudobný prielom na „čiernych krídlach osudu“ konať nebude. Čo sa konať bude, je melodický black s klávesami v intenciách tradicionalizmu tvorby povedzme DIMMU BORGIR alebo ešte bližšie k starším OLD MANS CHILD. Šablóna je tak jednoznačne daná a ja už mám pocit, že som všetko podstatné napísal. Ale predsalen nanosím ešte trocha piesku do inkriminovanej potemnelej púšte.

Od nevyhnutného intra budú DRAGONLORD atakovať vaše sluchy pomocou tradične nadávkovaného množstva blackmetalovo/thrashových a heavymetalových riffov, zodpovedajúceho agresívneho vokálu, klepačiek a veledôležitého „symfonického“ elementu v podobe všadeprítomných kláves a melodických spevov. Lenže ako som naznačil v intre tejto recenzie, tak „Black Wings Of Destiny“ nebol nahrávaný partičkou polodementných pseudosatanistov, ale ľudmi, ktorí v hudbe už niečo preskákali, a tak to vôbec neznie blbo. Mozaika spomínaných štýlov do seba zapadá presne, je dostatočne pestrá, aj keď nezobrazuje žiadny úchvatný motív. Nikoho to asi k zemi nezrazí, ale v konečnom dôsledku sa jedná o jeden z tých lepších návratov do druhej polovice 90-tych rokov minulého storočia. Aj napriek množstvu klišé a schématizmu sa nájdu časti, ktoré odsýpajú veľmi svižne a prekvapia zaujímavým citom pre melódie a variabilitu. Pri dôslednejšom posluchu sa tak nenápadne vynárajú zaujímavé gitarové a klávesové postupy alebo časté rytmické breaky, ktoré ťahajú skladby z priepasti podpriemeru. Vydarili sa aj covery, ale opäť sa nejedná o záležitosti, ktoré by zabíjali. Predpoklad skôr rýchleho opočúvania než trvácnosti bude v tomto prípade takisto viac než namieste.

Suma sumárum, na jednej strane podarený album mixujúci niekoľko štýlov s blackmetalovým nádychom, no na strane druhej táto kombinácia nie je ničím výnimočná. Počúva sa to vcelku dobre a zopár momentov aj prekvapí - ak vám stačí len to, tak môžete byť spokojní. Tiež, ak máte radi staršie albumy OLD MAN’S CHILD, toto CD môže byť zaujímavou variáciou na túto tému, inak z neho číha skôr sklamanie.