Dielo je dokonané. Oba diely skladačky s názvom „Mezmerize/Hypnotize“ do seba zapadli, tak, ako luxusné digipaky, vydané osobitne s polročným odstupom. Už divoká prvá časť vzbudila istú kontroverziu, SYSTEM OF A DOWN sa skutočne zmenili. Do veľkej miery sa dá povedať, že dvojalbum je dielom Darona Malakiana a už po prvom vypočutí „Mezmerize“ aj „Hypnotize“ je jasné, že SYSTEM OF A DOWN urobili krok stranou od priamočiarosti, smerom k ešte väčšej kompozičnej i aranžérskej pestrosti a zrelosti.

Štvorica s arménskymi koreňmi je málo vídaným dieťaťom šťasteny. Ocitla sa v jedinom správnom okamihu na priesečníku priamok znamenajúcich talent, originálnosť, ale i tých, čo značia dopyt trhu a dobré načasovanie. Pôvodne jedna z komét numetalovej vlny, ktorej minulí premianti sa dnes prakticky do jedného topia v marazme tínedžerskej prvoplánovosti a zúfalej hry na tvrdosť, sa rozhodla neuhnúť ani o krok a dôsledne trvať na tom, čo jej prinieslo úspech. Pod producentským dohľadom legedárneho Ricka Rubina uzrelo svetlo sveta dvanásť skladieb s vražedným zvukom, ale i dostatočnou hĺbkou. Úvodná „Attack“ je ešte vozíkom, rútiacim sa do konečnej stanice rýchlodráhy s názvom „Mezmerize“ – energický manifest, ktorý si na každej doske politicky angažovaní SYSTEM OF A DOWN vystrihnú aspoň jeden. „Hypnotize“ je však kľudnejšou, ale i temnejšou časťou páru a o hitovosť sa snaží až v druhom pláne. Na prvé vypočutie je novinka menej výraznou kolekciou, z ktorej okrem spomínanej „Attack“ vyčnievajú len „Kill Rock ´N Roll“ (návod, ako na plochu čosi vyše troch minút napchať nápadov na tri skladby, od krčmovej hulákačky cez uletené hopsavé intermezzo až po metalový náklep) a „She´s Like Heroin“, voľne naväzujúca na drogovo-sociálnu „Lost In Hollywood“ z „Mezmerize“. V skutočnosti je ťažisko albumu v zdanlivo nenápadných skladbách, z ktorý sa nedá nevyzdvihnúť záverečná, katarzná „Soldier Side“, dopĺňajúca rovnomenné intro z „Mezmerize“ a rámujúca celé dielo. Smutná a tentokrát vkusná protivojnová skladba plná bolestivej túžby po rodine a domove (tú majú Arménski emigranti v krvi) a smútku z nezmyselnosti vojnového zabíjania. „Boh sa obliekol do čierneho“, spieva Malakian a vy sa (nie prvýkrát) pri počúvaní tejto dosky pristihnete, že to tým krpatým americkým smradom s briadkami veríte.

Sugestívne, arménskymi folklórnymi postupmi inšpirované vokály sa prelínajú (započúvajte sa do „Dreaming“!), prekrikujú, pretekajú, ale hlavne operujú s devízou, ktorá sa nedá naučiť – autentickými emóciami. Atraktivita etnicky zmiešanej hudby SYSTEM OF A DOWN spočíva práve v tom, ako sa dokáže dostať pod kožu, nepôsobiť len ako výsledok rovnice, analyzujúcej noty a slová vo vzťahu k predajnosti. Napriek miestami až príliš silnej naivite zvukomalebných textov a ich útržkovitosti je prekvapivé, ako dokážu pôsobiť: jednoduchučká „Lonely Day“ – „A keď odídeš/Chcem odísť s tebou/A ak zomrieš/Chcem zomrieť s tebou“ – zaváňa gýčom na sto honov, ale v skutočnosti vháňa do očí slzy.

„Hypnotize“ nepodliezol latku, nasadenú „Mezmerize“ ani o chlp, ba naopak. Tých krátkych štyridsať minút je defilé tradičných i moderných metalových a HC kíl, alternatívnorockových i folklórnych pasáží, pokojných a besných úsekov, aranžérskych i inštrumentálnych perličiek aj hobľujúcej priamočiarosti. Nemenej je však prehliadkou zlosti a odporu, vyvážených nádejou, pochopením i, ehm, láskou.

Nechápal som rozdelenie dvojalbumu na dve časti, už ho chápem. Nechápal som, ako sa SYSTEM OF A DOWN objavili tam, kde sú, pochopil som. A ak by sa ma ktokoľvek spýtal na najlepšiu mainstreamovú metalovú skupinu súčasnosti, tak mám jasnú odpoveď. SYSTEM OF A DOWN ukazujú upoteným konkurentom chrbát s takým náskokom, že majú čas obzrieť sa a vysmiať sa im do ksichtu.