Vážení páni Cornell, Morello, Commerford a Wilk,

V prvom rade Vám gratulujem k tomu, že ste sa stali prvou americkou rockovou kapelou, ktorá odohrala koncert na Kube. To, že ste ho zastrešili projektom kultúrnej výmeny medzi vašou domovinou a „Ostrovom slobody“, je sympatické, oných 60 tisíc divákov určite absolvovalo na havanskom „Antiimperialistickom námestí“ jeden zo životných zážitkov.

Viem, o čom hovorím, nie tak dávno totiž existovala krajina zvaná Československo, ešte o kúsok dávnejšie táto zem v strednej Európe dokonca kráčala „vpred“ za rovnakým cieľom ako Vám tak blízka Kuba. V tej dobe bola každá návšteva kapely Vášho formátu udalosťou, na akú sa spomínalo mesiace či roky. Možno neviete, ako sa umelcov z „imperialistického západu“ režim bál. Ako úzkostlivo kádroval, ako sa snažil oficiálne koncerty využiť vo vlastný prospech a tie polo- či neoficiálne sťažiť, zadupať a perzekvovať tých, čo ich organizáciou riskovali skoro všetko. O to viac potešilo, keď hudobníci dokázali verejne vyjadriť podporu a pochopenie ľuďom, ktorým tá sloboda, ktorej Vy (a po tých rokoch konečne aj my) dnes máte neúrekom, chýbala zo všetkého najviac.

Asi viete, kam mierim. Určite sami vidíte, ako je ľavicový vzdor populárny medzi mladými fanúšikmi. Určite to vie aj Vaša firma, inak by reklamnú kampaň na Vaše DVD nepoňala v duchu zdôrazňovania Vášho, už spomínaného, prvenstva. Možno ste sa však zamysleli, prečo bolo publikum v Havane tichšie, než obvykle. Možno ste sa dokonca pýtali, ako je možné, že ich na Vás prišlo vyše 60 000 – bez urážky, ani doma ste na túto métu ešte nedorástli. A možno Vás napadlo, či je to všetko normálne, či týmto mladým ľuďom niečo nechýba. Či im nechýba to, čoho v tak často preklínaných Spojených štátoch máte na rozdávanie. Či majú kam chodiť, či môžu v tínedžerskom návale zúrivosti kritizovať všetko naokolo, či môžu tvoriť, skúšať, koncertovať, vydávať platne. U nás totiž, vážení páni, nemohli.

Onoho teplého večera dňa šiesteho mája 2005 vám to šľapalo. Váš hlas, pán Cornell, síce ani zďaleka neznie tak presvedčivo ako na CD, hopsavá rytmika, pôsobiaca u salónnych komunistov RAGE AGAINST THE MACHINE (ich hit „Bulls On Parade“ ste dokonca zahrali), je však skutočne solídna a zmysel pre jemnú melódiu, ktorý ste priniesli zo SOUNDGARDEN, ju vhodne dopĺňa. Vaša kapela znie americky, ako mix hardrocku zo sedemdesiatok šmrncnutého crossoverovou agresiou a dotykom grunge, ktorý Vás osobne preslávil. Navyše na DVD firma z kvalitne nasnímaného vystúpenia zostrihala doslova Vaše best of, takže sa nedá hovoriť o sklamaní. Tú hudbu mám rád, na Vás mi však niečo chýba.

Ľuďom ste totiž nedali to, po čom možno túžili viac, ako po tom, aby Vám poslúžili ako kulisa pre koncertné DVD. Nedali ste im nádej, neponúkli pomoc, neriskovali problémy vyjadrením podpory. Nepovedali ste, že svet sa díva na to, ako zachádzajú na „Ostrove slobody“ s tými, čo nemajú to šťastie, že sú bohatými turistami a tými čo nechcú za každých okolností súhlasiť. Nenašli ste tú odvahu, ani keď sa Vás na „politické posolstvo“ Vašej návštevy spýtali na tlačovej konferencii. A pritom ste mohli...

Možnosť byť AUDIOSLAVE, otrokom zvuku, je oveľa príjemnejšia, ako žiť v nádhernej krajine, kde sa nemôžete nadýchnuť.

Dúfam, že raz budete mať čas spýtať sa tých, čo podobnú „slobodu“ už zažili.

S úctou,