Dali sa v prípade tejto bandy očakávať nejaké veľké prekvapenia? Nemôžem povedať, že by som sa na tento album vyslovene tešil, pretože som neočakával nejaký významný krok vpred. Proste mal vyjsť ďalší album skupiny, ktorá je domovským prístavom svetobežníka Steva Di Giorgia (DEATH, CONTROL DENIED, TESTAMENT, AUTOPSY, ICED EARTH...). Ale na druhú stranu, hneď ako vyšiel som si ho zohnal, pretože som presvedčený, že Steve a spol. nevypustia zo svojich rúk nekvalitu a aj „len ďalší album“ z tejto dielne je zárukou kvality.

Mohol by som sa tu dlho rozplývať nad tým, aký je tento album technický a progresívny a mal by som pravdu, no myslím si, že nie v tomto tkvie „sláva a pád“ tohto diela. Tkvie podľa mňa v tom, že SADUS sa nesnažia byť poplatní dobe a hrajú sa na vlastnom piesočku. Práve preto spoznáte SADUS už po vypočutí prvých pár sekúnd. Ale aj napriek tomuto tvrdeniu ide o moderný thrash/death metalový album, ktorý má v dnešnej dobe čo povedať a mnohým kvázi moderným kapelám s prehľadom natrhne prdel. „Out For Blood“ je proste metal s veľkým M. Tá vyššie spomínaná progresivita a technika je, v prípade tejto nahrávky, koncentrovaná do schopností jednej osoby. Čo predvádza na basgitaru Steve Di Giorgio je priam až ukážkovým príkladom excelentného a majstrovského ovládania tohto nástroja. Zbytok kapely mu síce zdatne, ale len sekunduje. Keby nebolo Stevovej basgitary, tak je tento kotúčik len ďalším z množstva priemerných albumov, ktoré sa v súčasnej dobe produkujú a v podstate zbytočne zaplavujú trh. Zdá sa vám moje hodnotenie značne schizofrenické? Musím sa priznať, že aj mne sa zdá, ale nemôžem si pomôcť. Ešte sa pristavím pri speve, Darren Travis túto nahrávku obohacuje o ukážkový príklad thrashmetalového spevu, čerpajúceho z odkazu deväťdesiatych rokov. Áno, v prípade spevu ide o čisté thrash metalové retro, ktoré nemusí a určite nesadne každému, mne sa aj napriek tomu (s výhradami) páči. Hlavne by podľa mňa pomohlo použiť viacero polôh spevu, nie stále tú istú. Čo ešte povedať o tejto nahrávke? Myslím, že v tomto prípade sú všetky reči v podstate zbytočné, ale aby sa nepovedalo, že to flákam, tak ešte niekoľko postrehov doplním. Na začiatku druhej skladby s názvom „No More“, sa ozývajú akési podivné, umelé zvuky, ktoré sa mi mimochodom dosť pozdávajú (navodzujú priam vesmírnu atmosféru). Keď som dobre pochopil promo materiály, tak ich pôvodcom je Steve a vyludzuje ich na svojej hrubostrunnej „gitare“, no signál najprv preženie cez syntetizátor. S podobnými zvukmi sa na nahrávke ešte niekoľkokrát stretnete, nie je ich síce veľa, no nahrávku dosť oživujú a do hudby produkovanej týmto zoskupením pasujú. Predposledná, viac ako osemminútovka, zaujme hlavne svojou Orientom inšpirovanou melodikou a v poslednej skladbe „Crazy“ hosťuje za mikrofónom Chuck Billy z TESTAMENT. Práve hosťovanie tohto velikána podľa mňa v plnej nahote ukázalo, že SADUSU by sa zišla aj iná poloha spevu, ako len tá, ktorú predvádza ich vokalista. Po zvukovej stránke v podstate nie je čo vytknúť. Všetko pekne počuť, snáď jedine basgitara je o niečo hlasnejšia ako ostatné nástroje, ale nie je to urobené rušivým spôsobom a muzika, ktorú produkujú SADUS, si to priam pýta.

Ako to všetko zhrnúť? Chvíľami moderný technický album, chvíľami ukážkové thrash-deathmetalové retro. Ak by som SADUS nepoznal, tak by som bol dokonca v pokušení dať aj viac bodov, ale nemôžem tak urobiť pre absolútnu predvídateľnosť ich tvorby. Nedá sa svietiť, aj napriek nesporným kvalitám nepriniesli nič nového a v podstate ako kapela stagnujú. Či je to škoda, nech už posúdi každý sám.