U väčsiny metalových kapiel má klávesák veľmi špecifickú úlohu. Zjemňuje, dofarbuje, je náladotvorcom. U holandských THE GATHERING táto úloha až tak jednoznačná nie je. Sú pioniermi abstraktného štýlu trip-rock, čo je viac, ako definícia, skôr barlička pre novinárov a poslucháčov, označujúca hudbu, ktorá sa vysmieva škatuľkám. THE GATHERING stavajú v „náladotvorbe“ všetko na jednu úroveň. Nie sú metalová kapela, je však čarovným paradoxom, že k tejto scéne neodmysliteľne patria. Robia si hudbu po svojom: originálne, svojsky a najmä nenapodobiteľne. Frank Boeijen nie je metalový klávesák.

Dovoľ mi zložiť kompliment celej kapele za novinku „Home“. Neviem sa jej napočúvať...

Páči sa ti?

Jednoznačne áno. A s každým počutím viac.

Tak to je fajn.

V posledných dňoch ste už odohrali nejaké koncerty, však?

Áno, minulý víkend sme odohrali dva koncerty v Holandsku, v podstate také skúšobné. Dopadli veľmi dobre, užili sme si ich. Boli sme najmä veľmi radi, že opäť hráme, pretože predtým sme dlho nemali žiaden koncert.

Hrali ste veľa skladieb z „Home“?

Vlastne len tri skladby. Jednalo sa totiž len o také „zahrievacie“ koncerty pred turné, ktoré nás čaká budúci týždeň v južnej a strednej Amerike. No a samozrejme, album ešte nevyšiel, takže by nemalo zmysel hrať príliš veľa nových skladieb. Zahrali sme teda len tri, aby mali ľudia nejakú predstavu o novom albume, a zbytok playlistu tvorili samozrejme staršie skladby. Nové koncerty však budú veľmi odlišné od toho, čo sme hrávali za posledné dva roky. Určite to bude zaujímavé.

Takže najbližšie sa na vás môžu tešiť v Južnej Amerike.

Áno. Odchádzame budúci týždeň, začíname v Brazílii, Argentíne a Chile, potom ideme do Mexika a na záver nás čaká osem koncertov v Spojených štátoch.

Na bonusových dokumentoch na DVD „A Sound Relief“ vidno, že v Južnej Amerike máte naozaj oddaných fanúšikov.

Veľmi sa na nich tešíme, naposledy, čo sme tam hrali, to bolo šialené. Hrať tam je zároveň ohromné dobrodružstvo. Ale mne stačí aj to, že budeme hrať konečne naživo, pretože ma to veľmi baví.

Poďme však k albumu „Home“. Všimol som si na názvoch skladieb a vývoji jeho atmosféry, že skladby akoby boli koncepčné. Akoby ste sa počas neho posúvali z veľmi unavenej a depresívnej atmosféry k akejsi nádeji alebo jednoducho pozitívnemu vyvrcholeniu, ktoré tvorí obsah konca albumu.

Presne. Musím pochváliť tvoju všímavosť. Celý album sa dá rozdeliť na tri časti, každú tvoria štyri skladby. Prvé štyri skladby sa zaoberajú egoizmom a hektickým životom, ktorý dnes ľudia vedú. Tomu, ako sa nemajú čas venovať niektorým veciam. Ako preceňujú svoju pozíciu v spoločnosti. Druhá časť opisuje niečo ako udalosť, ktorá sa zrazu stane a drasticky zmení náladu celého albumu, nielen hudobne, ale aj textovo. Udalosť, ktorá veci dostane mimo rovnováhu. Je to o chaose, ktorý takáto udalosť spôsobí. Tretia časť je o akceptácii tejto udalosti, o sebareflexii a uvedomení si, aké boli veci predtým. Je to návrat do niečoho, čo môžeš nazvať domovom. Vrátiš sa k svojim koreňom a máš pocit, že si doma. To zároveň vysvetľuje aj názov skladby „Home“.

Veľa ľudí možno napadne, či malo na nahrávku vplyv Annekine tehotenstvo a to, že sa stala matkou. Mimochodom, jej synčekovi želám všetko najlepšie k prvým narodeninám.

Máš pravdu, včera mal narodeniny (rozhovor sme robili 21. februára, - pozn. aut.). Určite odovzdám...

Napadlo ma to aj preto, že motív z obalu albumu na mňa pôsobí ako človiečik uprostred akéhosi hniezda, zosobňujúceho bezpečie.

Aby som bol úprimný, s tehotenstvom to veľa spoločného nemá (smiech). Ak majú ľudia pocit, že to tam je, nemáme s tým problém, no náš zámer to určite nebol. Ten obal sa nám páčil, názov albumu má s tým motívom veľa spoločného. Na jej tehotenstvo sme pri tom naozaj nemysleli. Je to ale milá náhoda, nikdy ma to predtým nenapadlo, keď už to spomínaš.

Vieš, nový album na mňa pôsobí oveľa pozitívnejšie, než „Souvenirs“, čo samozrejme nemyslím v zlom.

To je v poriadku, že to tak vidíš. Ľudia v tom vidia to, čo chcú, a my sa tomu tešíme. Vždy píšeme texty a vymýšľame koncepty, ktoré môžu mať viac významov.

Vznik „Home“ však nesprevádzali len pozitívne veci. Stala sa takisto smutná vec, kedy otec Hansa a Reného náhle zomrel. Ovplyvnilo to nakoniec nejakým spôsobom nahrávku?

Stalo sa to počas nahrávania a dokonca priamo v štúdiu. Tým tragickejšie to pre nás je. Otec Hansa a Reného mal k skupine vždy veľmi blízko, veľmi nám pomáhal. V minulosti nám robil šoféra počas turné, dokonca chvíľu aj tourmanažéra. Už je to dávno, v posledných rokoch nebol taký aktívny, no v minulosti ovplyvnil veľa vecí okolo nás. Bol to pre nás šok, keď sa to stalo, a udalosť samozrejme ovplyvnila aj atmosféru albumu.

Zaujímavé bolo, že ste si ako miesto nahrávania vybrali kostol. Keď sme sa rozprávali vlani v septembri, vravel si čosi o koncerte, ktorý ste doma v Nijmegene odohrali takisto v kostole. Tentokrát ste si takéto miesto upravili ako štúdio. Pravdupovediac, z toho albumu cítim podobnú atmosféru. Akoby ste tam šli s nejakými základmi, z ktorých sa až na mieste vyvinuli skladby.

Môže byť. Rozhodne to ovplyvnilo zvuk, no mal by som ti o tom kostole niečo povedať. Nešlo rozhodne o žiadnu katedrálu (smiech). Vlastne to bola len taká malá kaplnka, dostatočne veľká na to, aby sa v nej dalo postaviť štúdio. Nešlo tam o žiadnu ozvenu, ani nič podobné. V tomto zmysle to teda výsledok príliš neovplyvnilo. Atmosféru to miesto však rozhodne malo. Mali sme tam hlavne dosť miesta.

Prečo ste nešli do normálneho štúdia?

Nechceli sme. Náš producent Attie Bauw nám povedal: „Viete čo? Poďme nájsť nejaké miesto, kam si jednoducho nanosíme veci a postavíme si tam malé laboratórium, ktoré využijeme pri experimentovaní so zvukom.“ Vlastne to ani nemal byť kostol. Zrazu sme však na internete našli túto kaplnku. Zavolali sme majiteľovi a ten povedal: „Hej, občas tu vystupujú nejaké divadlá.“ Vieš, to miesto vlastne využívajú takéto projekty. Divadlá, dokonca aj hudobníci, v minulosti tam nahrávali nejakí jazzmani. Ešte nikdy tam však nebola rocková kapela, takže ten človek sa na to celkom tešil. Šli sme sa tam pozrieť a rozhodli sa, že to je presne ono.

Spomenul si Attieho Bauwa. Nový album znie veľmi novo a sviežo, no ak by som ho mal prirovnať ku ktorejkoľvek staršej nahrávke, asi poviem „How To Measure A Planet?“. Ten tiež produkoval Attie, však?

Áno, presne.

Bol to zámer? Docieliť podobný feeling?

Vôbec nie. Kedykoľvek spolupracujeme s ním, je to veľké dobrodružstvo. Na začiatku nemáme ani poňatia o tom, ako to celé skončí. Nešli sme do toho s tým, že to bude znieť ako „How To Measure A Planet?“. Musíš v tom trochu vidieť aj jeho štýl. Keď si vypočuješ nahrávky, ktoré produkoval pre iné kapely, ten jeho štýl a zvuk si na nich všimneš tiež. To podobné, čo tam počuješ, je jednoducho on.

V dokumente o vašej kapele, ktorý bol ako bonus na vašom DVD „A Sound Relief“, rozprával René o novom materiáli, ktorý bol vtedy samozrejme ešte ďaleko pred nahrávaním, že po veľmi komplikovanom a „mnohovrstvom“ albume „Souvenirs“ sa tentokrát chystáte urobiť čosi jednoduchšie a priamejšie.

Tažko sa mi to porovnáva. Čo si myslíš ty? Je nový album jednoduchší?

Podľa mňa je na ňom počuť jednoduchosť, ktorá ale vôbec neznie jednoducho.

Áno.

Vždy som na vašej kapele miloval ten spôsob, akým dokážete miešať jednoduché veci. Na rozdiel od ostatných, vám stačia tri zvuky a vyjde z toho úplná genialita.

Presne o to sa vždy pokúšame. Nebyť príliš zložití a zároveň dosiahnuť unikátny sound. To sa dá dosiahnuť jedine vtedy, keď päť ľudí v kapele dokáže fungovať ako jeden. Tejto filozofie sa pri robení hudby držíme. Piati sa zavrieme v jednej miestnosti a „the magic happens“, deje sa čosi čarovné.

So všetkou úctou k Hugovi, vášmu bývalému basákovi, veľmi sa mi páči prínos Marjolein. Vymýšľa si úžasné basové linky a nádherne zapadla do kapely.

Absolútne. Dokonca nezostalo pri base, nahrala zopár veľmi dôležitých gitarových liniek. Podľa počutia ich zrejme nerozoznáš, no Marjolein je rozhodne skvelá gitaristka.

Myslím, že dokonca nahrala aj kontrabas do skladby „Alone“?

Áno. V tej skladbe je takýmto spôsobom obohatená klasická basová linka.

„Alone“ bola zároveň jediná skladba z nového albumu, ktorá bola známa verejnosti vo svojej prvej verzii, z koncertného záznamu na DVD „A Sound Relief“. Niežeby bola koncertná verzia zlá, no tá albumová krásne ukazuje to, čoho ste schopní v štúdiu, pretože je úplne odlišná.

Úplne odlišná, dokonca je aj oveľa pomalšia. Opäť sme sa rozhodli trochu povoliť tempo, pretože pôvodná verzia sa nám zdala nasilu rýchla. Na novej verzii vidno úplne iný prístup k rytmike, čo sa týka aj skvelej novej basovej linky.

Keď už takto rozoberáme jednotlivé skladby, čo taká „Solace“? Na prvé počutie je to úplný šok, tá skladba znie úplne inak, než zbytok albumu. Počúvaním som však zistil, že nápady sú to veľmi podobné so zbytkom „Home“, jediné v čom sa líši, su aranže.

To je pravda. Zaujímavé na tejto skladbe je najmä to, akým spôsobom v nej počítame doby. Najprv ideme tri doby, potom päť a hneď nato sedem. Potom zase tri, štyri a päť dôb. Je to teda veľmi zložité rátanie a rytmus. Bolo to pre nás čosi nové.

Teda čosi ako MESHUGGAH, hrajúci trip rock (smiech).

Áno... (smiech) MESHUGGAH som nepočul, no počul som o nich. Musí to byť naozaj inteligentná hudba. Takže to beriem ako kompliment.

Hans odviedol skvelú prácu za bicími. Máte skladbu, ktorá sa začína elektronickým loopom, na ktorý nadviaže Hans svojim rytmom, ktorý je vo svojej podstate tiež veľmi elektronický, až na to, že on ho hrá naživo.

Myslím, že máš na mysli skladbu „In Between“. Druhú na albume.

Áno, napríklad.

To je jedna z tých, ktoré sme minulý víkend hrali. Naživo funguje veľmi dobre. Mimochodom, táto skladba je dosť stará, má už aspoň päť rokov. Teraz sme ju však zmenili. Som rád, že sa ti páči.

Keď sa téma zvrtla späť ku koncertom, v strednej a východnej Európe ste zatiaľ potvrdení len na festivale Masters Of Rock, ktorý bude paradoxne dosť heavymetalový. Máte už pripravené nejaké kožené nohavice a podobné veci? (smiech).

To naozaj neviem. Poznáš nejaké dobré festivaly tam u vás, ktoré by boli viac mainstreamové?

Na Slovensku máme Pohodu, veľký alternatívny festival. Počul som, že si vás tam veľa ľudí pýtalo. No čo napríklad taký Sziget, na ktorom ste už párkrát hrali?

To by bolo skvelé. Tam sa mi hralo veľmi dobre. Bohužial tento typ festivalov je tak obrovský, že svoju účasť na nich príliš neovplyvníš. Nechceme sa vnucovať, mali by nás pozvať oni. Sziget je napriek tomu skvelý festival a rád by som sa naň vrátil.

To, že máte jarné turné po západnej Európe, však neznamená, že by ste sa k nám na východ nemohli prísť pozrieť napríklad na jeseň.

Určite nie. Dúfam, že si opäť zahráme aj v Prahe, čo je takmer u vás. Určite však zopár koncertov vo východnej Európe spravíme. Budapešť, možno bývalá Juhoslávia. Uvidíme, čo z toho bude.