Vydavateľ vypustil knihu slávneho autora knihy „Hlava 22“ s takýmto komentárom: „Román legendárního amerického spisovatele Josepha Hellera je závažným a znepokojivým dokumentem o soudobé krizi americké rodiny a společnosti vůbec, v němž autor s mistrným využitím groteskní nadsázky odhaluje chaotické nitro průměrného Američana 60. let“. Ja po prečítaní s týmto sloganom môžem viac-menej súhlasiť, len by som ho upravil v časovej a geografickej rovine, pretože som presvedčený, že by to pasovalo aj na vnútro priemerného Európana a dokonca aj na súčasnosť.

Po „Hlave 22“ najznámejšia kniha Josepha Hellera (1. 5. 1923 – 13. 12. 1999) je ironickým, tragikomickým príbehom Boba Slocuma, úspešného úradníka, ktorý žije životom zvaným „americký sen“. Ma perfektné, dobre platené zamestnanie, krásnu manželku, tri deti. Ma takpovediac všetko, čo by si mohol priať, okrem šťastia.

„Nic se nedaří podle plánu, aneb každá změna vede k horšímu.“ Toto motto sa dá aplikovať na celý príbeh. Bob si nie je istý svojou láskou k svojej manželke a svojim deťom. Nie je si istý ani v zamestnaní, svojich šéfov neznáša, jeho jediný priateľ v zamestnaní mu stojí v jeho kariérnom postupe a on mu nedokáže povedať pravdu. Nech robí čokoľvek, nedokáže sa uspokojiť a všetko sa neustále len zhoršuje. Hoc sa nedá zaradiť medzi krásavcov, vždy mal úspech u žien a tak okrem manželky, nemá v tomto smere problém. Jeho najnovší objav, Janinka, na ňom ide oči nechať. No bojí sa aj jej. Okrem toho spolu so svojim priateľom navštevujú nevestince, kde hľadá útechu, no vždy odtiaľ odchádza ešte nešťastnejší. Jeho manželka je mu stále útechou, no akosi sa od nej odcudzil a nedokáže k nej nájsť cestu. Najradšej by sa s ňou rozviedol, ale nemá na tento krok odvahu. Každé z jeho troch detí v ňom vzbudzuje iné emócie. Najmladšieho, retardovaného Dereka sa snaží vytesniť zo svojich myšlienok a zabudnúť naň, niekedy by sa ho najradšej zbavil. Svojej dcéry sa bojí, pretože ona ho miluje a snaží sa ho prinútiť tieto city opätovať. A svojho syna nenávidí, pretože je to slaboch. Nemá rád ani sám seba, pretože nedokáže svoj život zmeniť a uniknúť prázdnote, ktorá ho obklopuje. Bojí sa všetkých okolo seba a aj svojho vnútra.

Kniha je písaná ako osobná spoveď Boba Slocuma, je to akési nahliadnutie do duše absolútne nešťastného človeka. Na túto knihu musíte byť správne naladený, pretože ju nie je také ľahké prečítať. Bob sa dosť naplače a počúvať plač na ploche štyristo strán je niekedy nad ľudské sily. Mne trvalo prečítať tento román len pár dní, ale tých „pár dní“ bolo rozložených v rámci skoro roka. Jednoducho som niekedy nemal náladu sa k tomuto príbehu vrátiť, ale zaujal ma a tak som ho chcel dočítať a hlavne sa dozvedieť, ako sa príbeh skončí. A ako sa to končí? Neprezradím, to si zistite sami. Prezradím jediné, nie je to v žiadnom prípade klasický americký príbeh s happyendom. Kniha v podstate končí, keď sa na základe jednej veľmi smutnej udalosti všetko „vyrieši“. No aj pre otrlého čitateľa môže byť toto ukončenie šokom. Ja som niečo takéto vôbec nečakal a to som už zvyknutý na všeličo. „Něco se stalo“ je kniha, ktorá nerobí hanbu svojmu autorovi a je dôstojným nasledovníkom jeho predchádzajúcich diel, hoci sa nečíta tak ľahko.