Slovná zásoba sa mi drasticky zmenšuje vždy, keď sa mi do rúk dostane nosič, podobný aktuálnemu, debutovému dlhohrajúcemu CD RITES OF UNDEATH. Ťažko sa popisuje stokrát popísané, ťažko sa núti k posluchu stokrát zahratého. Pražskí blackmetalisti oprašujú symfonickú podobu čierneho kovu v podobe, v ktorej slávila najväčšie úspechy. Snahu o dimmuborgirovsko zahustený zvuk (bohužiaľ realizáciou, otupujúcou ostrie agresivity, svojmu vzoru na hony vzdialený) dopĺňajú cradleovské klávesové vyhrávky či atmosférické vsuvky, vysamplované hlasy a zvuky koreniace obligátny škrekot. Jadro tvorí nazvučením trochu upozadený prepletenec inštrumentálne zvládnutých gitár, okrem blackových „včeličiek“ nezriedka zabiehajúcich do krabičiek s inými metalovými štýlmi.
Aj v konfrontácii s domácimi žánrovými jednotkami ADOR DORATH a DEPRESY však RITES OF UNDEATH hrajú druhé husle; tradičný neduh podobných kapiel – neschopnosť zložiť skutočne zapamätateľnú melódiu či obaliť svoju tvorbu neopočúvanými zvukovými alebo aranžérskymi postupmi – je až príliš počuteľný. Zbystriť pozornosť nútia len pársekundové fragmenty. O tom, že poslednými skutočne zásadnými blackmetalovými kapelami v krajinách koruny českej boli pred pätnástimi rokmi ROOT a MASTER´S HAMMER, je zbytočné hovoriť. Ohlas zahraničia na dnešnú, často samozvanú špičku je veľavravný. Svetovosť totiž nerobia texty v ledva priemernej angličtine.
RITES OF UNDEATH hrajú skrátka solídny štandard na úrovni desiatok zoskupení, vydávajúcich po celom svete na menších labeloch. Neupieram im právo na existenciu, ale skutočná elita je dnes dávno inde. „Naša“ scéna sa tou svetovou necháva vláčiť ako na gumičke; tam, kde boli žánroví lídri včera, tuzemskí matadori budú o pár rokov. Bludný kruh vzájomného potľapkávania sa po ramenách a pocitu, že už svojim debutom si skupina zarobila na absolútne hodnotenia, falošný pocit spolupatričnosti na „scéne“ a výlučnosti metalovej hudby však latku kvality domácej produkcie len (zbytočne) znižujú.
„I přes tyto problémy, které nejsou v celkovém součtu zas tak výrazné, se ROU povedlo vydat album na vysoké, odvážím se říci téměř evropské úrovni.“, napísal kolega LukArcher z Volumemax na záver svojej recenzie, zhrnutej známkou dva stupne od absolutória. S citovanou vetou súhlasím, pri všetkej zhovievavosti však „približovanie sa európskemu priemeru“ nemôžem hodnotiť vyššie, než priemernou európskou známkou. Mimochodom, aby som nebol za zlého; kto ma na tohtoročnom Brutal Assaulte prvý osloví a toto CD si vypýta, dostane ho. Keď nepotešilo mňa, nech poteší iného.