Tak, a je to tu. Božstvo Pixar, ktoré svojím „Príbehom hračiek“ vdýchlo dušu umierajúcemu žánru animovaných detských filmov, udrelo znovu. Jeho siedmy celovečerný film (uvedený tradične vydareným predfilmom, tentokrát s názvom „One Man´s Band“) posúva zase raz hranice ďalej.

Tentokrát to však nie je víťazstvo spôsobom KO. Pixar sa rozhodol rozanimovať opäť niečo iné – po humanoidných hračkách, chrobákoch, strašidlách, rybách a ľuďoch si vybral čosi, s čím sa v bežnom živote len ťažko stotožňujeme – autá. Nepochybujem, že mnoho z vás svoje autá minule úprimne, no predsa len je ťažšie vcítiť sa do ich problémov tak, ako ich predstavuje hlavný hrdina, mladá hviezda Blesk McQueen či obyvatelia Kardanovej Lhoty, umiestnenej do opustenej časti slávnej Route 66 (mimochodom, tak znel aj pracovný titul snímku). V svete bez ľudí, kde sa benzín pije, autá majú jazyky, oblaky tvar dezénu a vo vzduchu poletujú malé volkswageny „chrobáky“, rolu človečenstva preberajú práve autíčka; všetko ostatné totiž ostáva tak, ako to poznáme. Animátori Pixaru však objektívne odviedli fantastickú prácu: dokázali zachovať ducha úplne konkrétnych (a s rozumom vybratých) modelov áut a zároveň im napasovať ľudskú tvár s dokonalou mimikou a schopnosťou vyjadrovať pocity. Finiš prvého kola finále pretekov o Zlatý piest je najlepším dôkazom – cieľová fotografia svojou situačnou komikou rozosmiala celé kino.

Problémom „Áut“ sú dve veci: prvou je zasadenie do amerických reálií. To, čo v „Úžasňákovcoch“ nevadilo, tu pôsobí mätúco. Už samotné preteky, inšpirované pre Európana marginálnymi pretekmi tvrdej, kontaktnej série NASCAR môžu u mladšieho publika vyvolať nepochopenie, rovnako tak problémy mestečka v najzapadnutejšom zapadákove, trpiacom vybudovaním ďialnice a neschopnosťou adaptovať sa na túto situáciu. „Autá“ sú oslavou staromilského života, na plátne pretechnizovaného sveta vozidiel maľujú obraz, v ktorom je leitmotívom pokora, návrat ku kľudným koreňom, k sebe samému a k istej vzájomnosti. Všetko je v poriadku, až na to, že pre stredoeurópske deti to až také jasné nie je a pre dospelých sú „Autá“ predsalen trochu menej rafinované, než hold bondovkám a prvým filmom o (super)manoch „Úžasňákovci“. „Aj cesta môže byť cieľ“, tak nejako znie hlavný slogan – a to je všetko. Namyslený mladík Blesk McQueen sa na ceste medzi pretekmi stratí a zatúla sa medzi ľudí, teda autá, aké dovtedy nepoznal. Jeho charakter sa formuje a rovnako on formuje spiatočnícke autá v Kardanovej Lhote – od doktora so zaujímavou minulosťou a sexy Porsche Sally, ktoré sa na vidiek vrátilo z hektického veľkomesta cez hippíka Fillmore či „čistú duše“ Buráka až po fanatickú fiatku Luigiho, snívajúceho o tom, že raz uvidí Ferrari. V (doslovnom) finále sú už všetci najlepšími priateľmi, a bez ohľadu na to, ako dopadne, sú víťazmi tí, čo sa dokázali zamyslieť nad sebou a zvíťaziť nad bezohľadným egoizmom reprezentovaným pohárom o Zlatý piest, konieckoncov ako počas filmu zistíme, pre niekoho úplne bezcenným.

„Dospelácke“ gagy sú prítomné znovu v hojnej miere, ale hrajú marginálnejšiu úlohu, dokresľujú hlavne vizuálny koncept (chvalabohu mnoho z nich bolo v dabingu Františka Fuku citlivo prevedených do domáceho prostredia – napríklad výborný fór s „Karolom Kolákom“). Celkový dojem z „Áut“ je tak determinovaný už vyššie spomenutými faktormi: priznanou poctou Amerike a toho „čistého“, čo v nej ostalo (čo vedie k triviálnosti deja ako takého), hlavnými postavami, s ktorými sa je relatívne ťažšie identifikovať a samozrejme tradičnou pixarovskou snahou o niečo nové, vyvedené v technicky dychberúcej podobe.

Sledujúc konkurenčné upútavky pred filmom mi bolo jasné, že Pixar je trendsetterom. Takže sa dá čakať, že v nasledujúcich sezónach sa roztrhne vrece s pokusmi rozhýbať všetko možné, doteraz len ťažko predstaviteľné. Popravde sa však teším na návrat Pixaru do bežného sveta. Príbeh potkana-gurmána v uliciach Paríža, nazvaný „Ratatouille“, je naplánovaný už na nasledujúci rok.