"Myslíme na rovnakú vec v rovnaký čas,

aj tak s tým nedokážeme nič spraviť."

Keď má jedna z najzásadnejších kapiel súčasnosti vydať nový album, napätie by sa dalo krájať. Keď sa vydanie albumu oddiali a v získanom čase sa na povrch zemský dostane sólový počin speváka takejto kapely, aspoň navonok tvoriaceho väčšinu jej aury, hladné a vydráždené publikum zhltne aspoň ten. „The Eraser“ nakoniec nie je „celý“ RADIOHEAD a čím menej ho tak budete brať, tým lepšie medzi počiny kompletných RADIOHEAD zapadne.

Hudobne nezostanete na pochybách ani chvíľu. Netradičná rytmika, intimita, ľahkosť kompozícii, zdanlivo maskujúca taživé emócie, a najmä nezameniteľný hlas Thoma Yorka vás okamžite posunú do rokov 2000 až 2001, kedy inštitúcia Rádiohlav vyvrhla svoje najintrovertnejšie opusy „Kid A“ a „Amnesiac“. Väčšina skladieb z „The Eraser“ akoby priamo odkazovala na toto obdobie, napriek tomu, že v každom jednom momente dokonale počuť Thomov vlastný prínos. Akoby ste z oboch albumov RADIOHEAD odstredili zbytok oxfordskej päťky, napriek zdaniu veľmi, veľmi podstatný. Čoskoro takisto pochopíte, že porovnávate iba formu. Unikátny obsah treba hľadať pod povrchom. Prešpekulovaný elektronický základ netlačí ani nepoháňa, pripomína skôr chrobáky balansujúce na ultra citlivej membráne, alebo hip hop zvláštnych zvukov, ktorému ktosi ubral deväťdesiat percent údernosti. Ponad to sa vznáša inštrumentálny minimalizmus (súčasť už spomínaného odstredenia vplyvu ostatných RADIOHEAD), ktorého hlavnou úlohou je nerušiť intímnu spoveď hlavného protagonistu. Tú zvláda tak, ako sme už zvyknutí. Svojrázny pokojný hlas Thoma Yorka je samostatný nástroj mnohých registrov a neokopírovateľná ochranná známka.

Skladby „vymazávateľa“ nie sú na prvý pohľad tak odlíšiteľné ako skladby oboch porovnateľných albumov RADIOHEAD. Vykazujú skôr ucelený a veľmi podobný koncept, v čom paradoxne tkvie ich najväčšia sila. Album sa tak stáva veľmi trvanlivý, má obrovský potenciál poslucháčskeho objavovania a zoznamovanie s ním sa tak stáva nesmierne intímnou záležitosťou. Ak aj máte pocit, že jeho forma tu už bola, jedinečnosť výstupnej atmosféry vás nenechá na pochybách. Pokiaľ nejaká skladba „singlovo“ vytŕča, je to určite „Harrowdown Hill“ podporená pozoruhodným klipom, či kompozícia „The Clock“. „The Eraser“ nie je marketingový ťah na zaplnenie priestoru. Je plnohodnotným obohatením zbierky ktoréhokoľvek fanúšika kvalitnej hudby a vlastne aj úplne rovnocennou súčasťou diskografie RADIOHEAD. Pripomenutím toho, prečo toľko (aj metalových) kapiel znie tak, ako znie, pokračovaním odkazu kráľov z línie, do ktorej patrili THE BEATLES, či PINK FLOYD, bez ktorých by súčasná hudba mala oveľa nudnejšiu tvár. Teda pokiaľ by vôbec nejakú mala.