Už sa ani presne nepamätám, ktorými odborníkmi boli RADIOHEAD vyhlásení najlepšou koncertnou kapelou súčasnosti. Isté je, že pre človeka z našich končín bolo vždy veľmi ťažké presvedčiť sa o pravdivosti tohto tvrdenia. Pätica, ktorá dala tvár hudbe deväťdesiatych rokov, sa totiž na svojich koncertných potulkách nikdy nedostala východnejšie, než do Nemecka, navyše aj to iba veľmi zriedka. Organizátorom najväčšieho východoeurópskeho festivalu Sziget sa podarilo čosi, čo sa hocikomu len tak ľahko nepodarí. Pritiahli RADIOHEAD.

Pred vstupným mostom na ostrov Obudai sa vinie niekoľko radov, pričom ten najdlší siaha k niekoľkým stánkom s lístkami. Našťastie sa pohybuje veľmi rýchlo a hrozivých vyše 100 metrov ubehne behom slabej pätnásťminútovky. Jedna slečna náramok nalepí, dve ďalšie ho skontrolujú. Ďalšia kontrola príručnej batožiny (vskutku symbolická) a ocitám sa uprostred pulzujúceho festivalového mesta. Všade masy ľudí najrôznejších sociologických vzoriek, klasická festivalová špina a hudba, ktorá sa valí zo všetkých strán. Na Szigete pred ňou neutečiete, pódiá a scény sa tu dajú rátať na desiatky, a tam, kde pódiá nie sú, nájdete hlúčiky ľudí, baviacich sa po svojom – africkými bubnami, spevom, krikom. Zábavný park, stánky a informačné centrá o všetkom, oddychové oázy s vodnými fajkami a hojdacími sieťami. Pokrivkáva azda akurát hygiena. Toi toi búdky síce odolávajú náporu, ich cukríková chemická vôňa dáva zabudnúť na obsah a každú chvíľu treba dávať pozor, aby človeka nezrazil obrovský sovietsky hovnocuc - nákladiak značky Kamaz, sprchy a umyvárky však treba dôkladne hľadať. Spolu s kvantitou pódii takisto bohužiaľ ide v ruka v ruke ich nekvalita. Lepšie povedané, drvivá väčšina účinkujúcich sú Slovákovi nič nehovoriaci Maďari. A tak jediné, čo v tejto chvíli ako tak zaujme, je punk stage, ktorý počuť už na veľkú diaľku. Surový melodický punk, ktorého texty si nie je problém domyslieť, znie sľubne. Z blízka je to ešte lepšie. Kapelný priemer 50 rokov, páni umelci navyše vyzerajú ako z dedinskej svadby, v regulérnom sviatočnom. A pod nimi druhá generácia, špinavá a s čírami, víri prach a nejakú sfotrovatelosť vôbec nerieši.

Krátky pohľad do mapy a človek hneď pochopí logiku rozmiestnenia areálu. Zisťujem však, že som sa precenil. Metalový stage som ani na tretí pokus nenašiel. Pokiaľ teda nebol metalový stage obrovský stan, povedomý spred dvoch rokov, kde ale hrala tvrdo znejúca ska kapela s plnohodnotným dychovým ansámblom... Predtucha však hovorí, že večer bude nával. Oplatí sa vystáť si nejaké dobré miestečko pod hlavným pódiom už teraz. S predstihom hodinu a pol sa teda presúvam, práve uprostred setu Maďarov HEAVEN STREET SEVEN. Dnešný koncert bude tvrdo zaslúžený. Z pódia sa najbližšiu trištvrte hodinu ozýva mix všetkého, čo predáva aj z našich rádii. Dostatočne veľké utrpenie by bolo sledovať CHINASKI. Tu to máme navyše v pateticky preťahovanej a riekankovitej maďarčine, takže každá skladba znie len ako moderne vyfintená „Petroléum lámpa“. Okolo mňa štrnásťročné čučoriedky, tancujúce o dušu, spievajúce si texty. Skončí skladba a ja si všímam zaujímavý úkaz. Predstava očividne nadšeného maďarského publika o „odmenení“ interpreta spočíva v krátkom výkriku a asi troch spojených dlaniach. S takýmto vlažným ohlasom sa aspoň spolieham na to, že kapela nebude pridávať... Omyl. HEAVEN STREET SEVEN sú na takýto ohlas očividne zvyknutí, na pódium by sa zrejme dovalili aj počas hrobového ticha. Skôr či neskôr má našťastie všetko svoj koniec.

Na pódiu operuje čata zvukárov a z obrovskej PA sústavy hrá APHEX TWIN. Na kolieskach prichádza bicia súprava Phila Selwaya (u alternatívnej kapely by človek čakal menšiu – na tejto by sa vyjašil aj Hellhammer), rôzne druhy obrovských hammondov, dokonca klavír. Nastavuje sa, zvučí sa, až kým „Everything In The Right Place“. Zhasínajú svetlá, zaznieva intro. Nečakane rýchlo sa roztvára opona za pódiom, odhaľujúca črepiny kinoplátien, na ktoré sa začína premietať projekcia. Na pódium prichádza najočakávanejšia kapela festivalu, ktorá sa pre problémy na londýnskych letiskách do Budapešti dopravila špeciálnym lietadlom. Thom Yorke zdraví päťdesiattisícovú masu publika, beznádejne zapĺňajúcu všetok voľný priestor pred pódiom až ďaleko ku krčmám v zadnej časti areálu (podľa informácii organizátorov bol v ten deň celkový počet návštevníkov Szigetu vyšší len o slabých trinásť tisíc ľudí). Začína „Airbag“, skladba, ktorá svojho času odštartovala prelomový album „OK Computer“, pomaly a nenápadne. Po „The National Anthem“ sa na pódiu dejú zmeny, Jonny Greenwood a Ed O’Brien vymieňajú svoje gitary za prechodové bubny – nasleduje hypnotická „There, There“. Jediný nedostatok koncertu si možno všimnúť v neustále nastavovanom zvuku, dominujúca basa chytá frekvenciu pódiovej konštrukcie, počuť bolestivé rezonovanie. A prichádza prvé prekvapenie, úplne nový a zatiaľ nezverejnený song „15 Step“. Tentokrát sa vyžíva kapela oveľa viac, ako zaskočené publikum, Thom sa pri hypnoticky opakovanom „Ako to, že skončím vždy tam, kde som začal? Ako to, že skončím vždy tam, kde patrím?“ dostáva do vytrženia. Skladba končí rozpačitým potleskom neznalých divákov, treba však zdôrazniť, že nový album RADIOHEAD sa podľa takejto ukážky profiluje opäť ako prekvapenie a krok vpred. Opäť zmena pódiovej konštelácie, Thom má na krku španielku. Technika však opäť zlyháva, hodnú chvíľu nástroj vôbec nepočuť a „Exit Music“ spoznáme až pri úvodnom „Wake from your sleep...“. Pri prvom z vrcholov koncertu, notorickej „Karma Police“, je však našťastie už všetko v poriadku. Skladba velí na vyriešenie technických problémov, desiatky tisíc hrdiel môžu nerušene vychutnávať verš „This is what you get when you mess with us“. Komu pri taktomto zbore nenaskočí husia koža, nie je v poriadku. V dave to hustne, pri rockovom úvode „I Might Be Wrong“ začínajú nebezpečné vlny, ľudia majú čo robiť, aby sa udržali na nohách. Rakúšan vedľa mňa to vzdáva, strieda ho kučeravý Francúz, predierajúci sa opačným smerom, bližšie k pódiu, spolu s troma kelímkami s pivom. Pozoruhodná odvaha, čoskoro však sám zisťuje, že „tudy cesta nevede“. Náladu mu to nepokazí, zvyšné kelímky teda rozdá okolostojacim Chorvátom so slovami: „Niesol som ich kamarátom, vezmite si.“. Scénka, ktorá by na DVD „Meeting People Is Easy“ trikrát podčiarkla názov. Nedá sa neusmievať sa, najmä keď z pódia práve doznieva novinka „Nude“ a prichádza notoricky známa „Paranoid Android“. Live prevedenie inštrumentálne veľmi náročnej skladby nenechá nikoho na pochybách: lepších koncertných hudobníkov, než RADIOHEAD, treba hľadať buďto v iných, technicky náročnejších žánroch, alebo ďaleko v minulosti. Videoprojekcia nad pódiom sa sústreďuje na statické detailné zábery hráčov. Po „No Surprises“ prichádza opäť vec z poslednej štúdiovky „Hail To The Thief“, skladba „The Gloaming“. Gigantická festivalová scéna nedáva až tak vyniknúť komornej „How To Disappear Completely?“. Jej nenápadná sila sa bohužiaľ stráca v ohromnom priestore. A prvé prekvapenie večera: náročná „Pyramid Song“. Obrazovky snímajú konečne tvár Thoma sediaceho za klavírom. Vie o tom. Grimasy do publika odľahčujú atmosféru, od narodenia paralyzované ľavé oko dáva jeho ksichtom ešte komickejší charakter. Hymnická „Lucky“, podporená svetelnými salvami na publikum, napovedá blízkosť veľkého finále. Trojica „Just“, „Idioteque“ a „Street Spirit“ dodáva kapele gloriolu všestrannosti. Svižný, Britániou napáchnutý rock v prvej, neskutočná živá verzia netradičného poňatia klubovej tanečnej skladby v druhej (aj s fantastickou ukážkou fanaticky tancujúceho Thoma) a na záver balada s refrénom priam stvoreným pre päťdesiat tisíc hrdiel. Takto to nesmie skončiť. Na úvod dlho vyvolávaného prídavku najnetradičnejšia koncertná skladba večera: „You And Whose Army“, so zvukom identickým so štúdiovou verziou. A po nej ukážka, že aj RADIOHEAD sú len ľudia. Na samplovaný rytmus nadväzuje gitarová vybrnkávačka „2+2=5“. Niečo tu však rytmicky nesedí. Po pár slovách sa Thom snaží skladbu prerušiť, všetko stíchne, okrem automatického samplu. Situáciu sa po chvíli rozhodne ignorovať Jonny, napriek Thomovým protestom nadväzuje a pokračuje v gitarovom motíve. Rytmus sa rozhádže ešte viac a vykúpenie nastáva až pri začiatku druhej pasáže, kedy všetko stíchne a duet gitary so spevom konečne dáva skladbe istotu. Výbuch najenergickejšej chvíle koncertu, strháva sa kotol a dav dostáva dookola hystericky opakované „You have not been paying attention!“. A postupne zvoľnujeme. Novinka „Bones“ a „Fake Plastic Trees“ z najprístupnejšieho albumu „The Bends“, kritikmi vyhlasovaného za najlepší album deväťdesiatych rokov. Eufóriu ukončuje „Everything In The Right Place“. Thom za archaickým hammondom, Jonny s Edom opäť bez gitár kľačia pri mašinkách. Skladba postupne doznieva, počínajúc frontmanom všetci odchádzajú z pódia, dvojica gitaristov zaloopuje mašinky do opakujúceho sa motívu a lúči sa tiež. Veľké finále je za nami, až teraz je „všetko na svojom mieste“ a neexistuje nič, čo by kazilo extatickú spokojnosť.

Kto zmeškal, môže iba dúfať, že čakanie na koncert RADIOHEAD v našich končinách bude kratšie než doterajších pätnásť rokov. Zážitok zhliadnutia ich koncertu je totiž niečo, čo absolútne prekračuje názor na ich štúdiovú tvorbu. Počuť a vidieť RADIOHEAD, zažiť ich jedinečnú charizmu by v súčasnosti prekonal len návrat v čase o pár desaťročí dozadu. Nič lepšie, žijúce a zdravé, schopné odohrať veľký koncert, v súčasnosti totiž neexistuje.

Playlist z londýnskej skúšky pred koncertom,
v Budapešti zaznela navyše ešte novinka „Bones“.

Fotografie: András Müller (www.sziget.hu)