Dnes je už celkom bežným javom, že keď niekto príde s úspech plodiacim receptom, ktorý pôsobí aspoň trochu neošúchane, okrem množstva nasledovateľov vezúcich sa na populárnom trende a zároveň obohacujúcich štýl o ďalšie odtiene, sa popri súčasných hrdinoch zvykne šťastena usmiať aj na kapely tvoriace niečo príbuzné doposiaľ v tichosti a na okraji záujmu väčšiny poslucháčskej a žurnalistickej obce. Šťastie nechýbalo ani nenápadnej štvorici MONO z ešte vždy v mnohom exotického Japonska. Kým ich prvé albumy márne skrývali požičané od významnejších kolegov, postupne tvorba tejto dnes vyzretej formácie rástla k väčšej osobitosti a s posledným počinom už môžu sebavedomo hľadieť do očí svojim niekdajším vzorom.
Napriek už nejaký čas populárnej záplave interpretov, v tvorbe ktorých zohrávajú významnú úlohu rozsiahle inštrumentálne plochy, prednostná je atmosféra a spev je vytláčaný do podružnej úlohy jedného z mnohých nástrojov, možno povedať, že vo väčšine prípadov dokáže každá podobná kapela vtisnúť tomuto konceptu svoje vlastné a dostatočne osobité črty, sťažujúce splynutie s konkurenciou. MONO vypustili vokály a rezignovali na text už od samého počiatku. Ich hudba si s jej vlastnou krásou a intenzívnou poetikou vystačí aj sama. Napriek tomu, že MONO štruktúrou kompozícií, použitými postupmi i dramaturgiou albumu poslucháčov znalých predchádzajúcich troch radových počinov neprekvapia, predsa je tu niečo, čo stavia „You Are There“ vysoko nad ostatnú diskografiu. Našli si sem cestu ako rocková sviežosť debutu „Under The Pipal Tree“, intenzívne pritvrdenie typické pre jeho nasledovníka, tak i poetika a krása jemného „Walking Cloud And Deep Red Sky...“. To všetko sa tu zlieva do jedného mimoriadne silného a nedeliteľného celku, zásluhou čoho je z „You Are There“ nezabudnuteľný zážitok, od ktorého je len veľmi ťažké abstinovať. Jemné a tiché, takmer folkové momenty sa tu nenásilne a celkom prirodzene prelievajú v postupne zintenzívnené motívy, aby v príhodnej chvíli vyslovene explodovali v len ťažko opísateľné súznenie („The Flames Beyond The Cold Mountain“ alebo „Yearning“). S naliehavosťou dlhších kompozícii držia krok aj kratšie a výlučne jemné nádhery „The Remains Of The Day“, či „A Heart Has Asked For The Pleasure“. Vo vhodnej chvíli dôjde na pre MONO typické violončelá a husle. Dokonalosť završuje zvuk pod taktovkou pána Albiniho a nádherné výtvarné spracovanie obalu od Estebana Reya.
„You Are There“ je zase jeden z dôkazov, že na sprostredkovanie intímneho estetického zážitku netreba veľa slov, že merítkom virtuozity nebude schopnosť hrať zložité akordy a rytmy. MONO, hoci nepoužívajú nijako výnimočné výrazové prostriedky, dokážu pri počúvaní ich výnimočných počinov sprostredkovať a následne umožniť prežiť silné a autentické emócie. A predovšetkým o tom by hudba mala byť.