Najdlhšie čakanie na nový album v celej histórii jednej z najdôležitejších metalových kapiel všetkých čias sa teda skončilo. Je to už takmer päť rokov odvtedy, čo SLAYER skonštatovali, že Boh nás všetkých nenávidí. Presne v deň vydania albumu „God Hates Us All“ zaútočili teroristi na New York a Washington. Udalosti vo svete v týždni, keď sa na trhu objavila novinka „Christ Illusion“, nie sú o nič veselšie. Žijeme v temnej dobe, ku ktorej thrashmetaloví titáni nahrali dokonalý soundtrack.

Bubeník Dave Lombardo je pevnou súčasťou zostavy SLAYER už štyri roky, v štúdiu však s kapelou sedel naposledy v roku 1990 pri nahrávaní neprekonateľného opus magnum „Seasons In The Abyss“. Nový album sa tak stal ideálnou príležitosťou ku slávnemu comebacku pôvodnej formácie v plnej zbroji, k totálnemu návratu ku koreňom. Pod tradičným hnusno-krásnym obalom z dielne Larryho Carrolla sa skrýva desať nemilosrdných metalových náloží, ktoré producent Josh Abraham zvukovo ošetril tak, aby sa čo najviac páčili ortodoxným fanúšikom, velebiacim tvorbu SLAYER z konca osemdesiatych rokov.

Zvuk a nezameniteľné Lombardove bicie plnia síce na „Christ Illusion“ funkciu poznávacieho znamenia kapely z obdobia „Reign In Blood“ – „Seasons In The Abyss“, avšak celkový prístup ku tvorbe, písanie skladieb a ich aranžmány zostávajú jednoznačne v línii, ktorá bola načrtnutá v priebehu deväťdesiatych rokov a vyvrcholila práve na v úvode spomínanom kacírskom diele „God Hates Us All“. Na novinke „Christ Illusion“ SLAYER jednoducho vynechali zvukové experimenty a koketovanie s modernými vplyvmi, ktoré boli také typické napríklad pre dosku „Diabolus In Musica“. Thrashová smršť je tak odhalená až na kosť, čo je v mnohých ohľadoch imponujúce.

Nečakajte žiadnu kompozičnú ľahkosť a omračujúce melódie v štýle evergreenov „Raining Blood“, „South Of Heaven“, „Mandatory Suicide“ alebo „Seasons In The Abyss“. Súčasní SLAYER sú hlavne o ládovaní brutálnych thrashových riffov do riadne rýchleho punkového cvalu. Odkazy na zabijácku zbierku punkových a HC coverov „Undisputted Attitude“ (ktorý Marilyn Manson nie náhodou označil za dokonalú muziku ku chvíľam, keď máte chuť niekoho zavraždiť), alebo na ultra-punkovú skladbu „Dittohead“ z dosky „Divine Intervention“ (schválne, vypočujte si slohu v songu „Cult“ vrcholiacu pekným reklamným sloganom „I´ve made my choice – 666“) tak nachádzate doslova na každom kroku. Môže za to hlavne maestro Kerry King, autor väčšiny skladieb na „Christ Illusion“, ktorý napríklad v songu „Skeleton Christ“ nádherne dokazuje, ako sa dá z pomerne ťažkopádneho a nezáživného ústredného riffu urobiť výborná slayereskujúca kompozícia. Títo páni to jednoducho majú v krvi, silné nápady dokážu v pohode nahradiť okamžite rozpoznateľným a nezameniteľným inštrumentálnym majstrovstvom. Presne to je prípad ďalších thrashových náloží „Catalyst“, „Consfearacy“, „Black Serenade“ či „Supremist“. Sú ako beh v zamínovanou poli s odisteným granátom v rozbitých krvavých ústach.

Veľmi silné momenty prichádzajú so skladbami „Eyes Of The Insane“ (tu Hanneman krásne zakomponoval zvrhlé melódie v štýle „Dead Skin Mask“ alebo „Perversions Of Pain“), „Jihad“ (úvodný motív ako od AC/DC a za ním parádna thrashová jazda s perfektným vyvrcholením, ktorej výrazne pomáha veľmi silný text – najkontroverznejší od čias „Angel Of Death“), „Catatonic“ (pomalé valivé tempo sekaným riffom SLAYER neuveriteľne pristane!) či úvodnou „Flesh Storm“, ktorá s podareným refrénom šliape na päty hymne pilotov stíhačiek v Perzskom zálive v roku 1991 – „War Ensemble“.

„Christ Illusion“ určite nemá problém osloviť fanúšikov, ktorí SLAYER sledujú v priebehu celej ich kariéry. S najväčšou pravdepodobnosťou zaboduje aj u mládeže holdujúcej súčasnej metalcorovej vlne, ktorá by bez najrôznejších variácií na riffy pánov Kinga a Hannemana nebola ani z polovice taká silná. Za všetko napokon hovorí aktuálne piate miesto v rebríčku najpredávanejších titulov v USA. Tí z vás, ktorí si chcú z metalovej hudby vyberať naozaj iba absolútnu smotánku (a od SLAYER teda logicky majú v zbierke iba „Reign In Blood“, „South Of Heaven“ a „Seasons In The Abyss“), môžu od môjho výsledného hodnotenia kľudne odpočítať bod či dva. Ja patrím k prvej skupine, zbožňujem od tejto kapely každý jeden album – „Christ Illusion“ nie je v žiadnom prípade výnimkou.