„V roku 2002 dvaja týpci opustili Nórsko a vydali sa do ulíc zlatej Európy, aby nenašli nič iné, než špinu a odpadky. Žili v kontajneroch a na vrakoviskách na vyžobraných plechovkách piva a fazuliach v konzerve, no skladby vyliezali na svetlo ako šváby. Po siedmich mesiacoch neúspešného hľadania speváka surová bitka takmer zabila kapelu ešte predtým, než vznikla.“

Nezvyknem citovať z promomateriálov, ale v tomto prípade je tých päť odstavcov z oficiálnej stránky natoľko presných, že musím tvrdo premýšľať, ako ich doplniť. Možno začnem tým, že LYDIA LASKA je personálne spriaznená s GEHENNA a DISMAL EUPHONY, aj keď to nevraví o ničom inom, než o tom, že kvalitný black metal nemusí byť uzavretým štýlom, len ďalším, legitímnym vyjadrovacím prostriedkom kreatívnych hudobníkov? Alebo že Euterpe, múza hudby, evidentne obcovala s bohmi kdesi v Nórsku, takže na severskej hudobnej scéne to buble, vrie od najspodnejších poschodí undergroundu až po mainstream?

Nezaujíma ma, či je koncept čarovne nazvaných LYDIA LASKA len rafinovanou hrou, alebo či je tento „útok bielej spodiny“ autentickou výpoveďou, zachycujúcou tvrdé časy, ktoré nepopíšeš inak, než rozškrípaným rockom, čerpajúcim z pouličnej agresie punku, spikleneckej zúrivosti blackmetalu a trošky narkoticky glamového exhibicionizmu. Ak DARKTHRONE konvergujú k punku z jednej strany osi, LYDIA LASKA je protipólom, ktorý zašiel ešte ďalej. Vo vrcholnej „Black Metal Robot Club“ sa čierny kov mieša s Davidom Bowiem či jeho ukňučanými nasledovníkmi PLACEBO, zlostné bzučiace riffy unisono katapultujú exaltovaný vokál z hlbín pekla až kdesi k oblohe, aby s o to väčšou rýchlosťou padol, doprevádzaný paľbou bicích, v podobe jedovatého škreku späť.

Ak sú marketingovým leitmotívom ARCTIC MONKEYS „ľudové“ uhry na tvárach týchto chlapcov zo „suburbs“, LYDIA LASKA ponúkajú bičovanie, hryzenie sa do bradaviek, bitky s ochrankou na koncerte či hádzanie šišiek do prekvapeného publika – otázka, či nájdu kupcov. Titulná skladba je „znesiteľný“, trochu do retra švihnutý rock, variácií na ktorý sa nám z Británie valia stovky. Úspech zaručený? Možno v prípade, keby si ho LYDIA LASKA „nepoistila“ klipom, ktorý nórska televízia promptne zakázala.

Ostatné dve skladby na debutovom mini CD – britpopovo spevná „Rock´n´Roll Goat“ a „Spikes (In Your Eyes)“ – korešpondujú s náladou albumu a miešajú ozveny časov, keď sa punk za pomoci vagónov drog miesil s „umeleckými žánrami“, dôb, keď „glam“ znamenal ešte iba androgýnneho feťáka Davida Bowieho a keď rock´n´roll bola hudba zasratých faganov z ulice. Aj ak nám LYDIA LASKA hrajú divadlo, diváka zasahujú nemilosrdne presne, rovno na solar. Strach mám len z prenositeľnosti tohto zážitku na dlhohrajúcu dosku, na čokoľvek ďalšie, čo títo nórski magori pustia von. Život bitkárov z ulice však býva krátky a neprekvapilo by ma, keby bol tento hektický debut zároveň epitafom.

„Skurvený mix medu a žihadiel, „White Trash Attack“ pôsobí ako fľaška single malt Macallanu, ktorú vám niekto rozmláti o ksicht.“

Pravda.