Keď dvaja robia to isté, nemusia spraviť to isté. Keď vlani v auguste zo svojšického amfiteátru duneli tóny starých skladieb MY DYING BRIDE, zrejme som nebol jediný, koho premkla nostalgia za doommetalovými kráľmi a ich starou ságou zakončenou nesmrteľným a dokonale nadčasovým Anjelom a temnoriekou. Návraty ku koreňom, hrabanie sa v stuchnutej hrobárskej zemine časov bývalých, väčšinou končí neslávne. Ak niečo robí „starú“ éru slávnou, býva to jej neopakovateľnosť. Nuž a potom existujú ešte výnimky.

Línia nesmrteľných kráľov nie je a nebude žiadnym memoriálom. Obal, promo fotky a čudujsasvete aj hudbu „nových“ MY DYING BRIDE ako keby niekto vytiahol z polovice minulej dekády. Nenájdete tu absolútne nič, čo by evokovalo čokoľvek moderné. Už od začiatku vás však jej mrazivá ťaživosť oblapí veľmi zvláštnym spôsobom. „A Line Of Deathless Kings“ nie je návrat do minulosti. Je to minulosť, ktorá ako keby nikdy neskončila. „To Remain Tombless“ – smrť, ktorá nenašla zotavenie v žiadnej hrobke. Spôsob podania dávno zabudnutých postupov, ktorý nenecháva priestor na spomínanie ani porovnávanie. Zlovestné riffy a pálčivá atmosféra, ktorá sa okamžite zažiera do údov, Aaronov unikátny čistý hlas a moje zježené chlpy. Doom metal, ktorý nielenže odmieta paletu farieb modernej doby – zo starej šedej namiešava unikátne a nepočuté momenty. Hudba, ktorá sa tragikomicky vysmieva moderným oprašovačom zašlej slávy – záhrada machom obrastených sôch namiesto múzea voskových figurín.

Dramatickosť, s akou MY DYING BRIDE postavali svoje skladby je aspoň malým zábleskom racionality v návale emócií, ktorým nie a nie sa vyhnúť. Siahodlhé kompozície nie sú účelom – ak to máme nastavené aspoň trochu podobne, tie päť až deväťminútovky vám uplynú úplne iným spôsobom, než ako tradičné minúty. Moloch ťahavých gitarových riffov zčistajasna zakryje klenba mohutných klávesov. Akustické intermezzá zbozšťujúce minimalizmus a najčastejšia kombinácia nálad, keď sa ťažkopádne archaické doommetalové motívy, priehľadne napáchnuté Britániou rozlejú v riavu košatých emócii, preplnených síce banálnou epickosťou, no uveriteľných a dôveryhodných v každej jednej sekunde. Nuž, pochybnosti by možno aj boli namieste, čo však s racionalitou, ktorá vypína, akonáhle sa rozoznie ďalšia skladba?

Album možno rozdeliť na charizmatické úvodné a záverečné skladby a kompozične komplikovanejší prepracovaný stred, ktorý uspokojí „hľadačov“. Cez mŕtvolnú stuchlinu tu sem tam presiaknu všetky zásadné vplyvy, ktoré sa kedy na Angličanoch odrazili. Vrcholov je tu plno, azda najväčší však prichádza v predposlednej „Deeper Down“, ktorá aspoň mňa osobne nechala zízať s otvorenou hubou, najmä vďaka neuveriteľne chytľavej kombinácii zvláštnej tóniny Aaronových vokálov so zlovestným doomovým podkladom. Všetko, čo som kedy na MY DYING BRIDE miloval je tu. Plus tony nepočutého, prekvapivého.

Krásny dôkaz toho, aké subjektívne môže byť vnímanie hudby. Hľadáte neustále čosi nové, nepočuté, podmanivé a charizmatické, s tvarom dokonale pasujúcim do zízajúcej diery hudobného hladu vo vnútri, a ono sa to zrazu zjaví v desať rokov starej forme. MY DYING BRIDE ma albumom „A Line Of Deathless Kings“ trafili presne do čierneho, krásne vystihli môj osobný „dopyt“. Každému želám takýto a podobný zážitok.